Som z rodiny Jehovových svedkov a od narodenia som tak bol vychovávaný. Ako 13 ročný som sa dal pokrstiť.
Dnes ale Jehovovým svedkom nie som. Čo ma viedlo k takémuto rozhodnutiu? Bolo to náročné dospieť k zásadnej zmene svojho svetonázoru?
Ak by mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že raz nebudem svedkom, neveril by som mu to. Keďže som sa celý život pohyboval medzi svedkami, vedel som o mnohej “špine” a ľudských zlyhaniach, ktoré na povrchu organizácie nie je vidieť. No vedomosť o takých veciach u mňa neviedla k akejkoľvek pochybnosti o pravdivosti učenia Jehovových svedkov. Ako sa teda zrodil ten zo začiatku neurčitý pocit, že niečo nie je v poriadku, ktorý po rokoch prerástol do úplnej istoty, že učenie svedkov je chybné?
Ak je niekto svedkom niekoľko desaťročí určite narazí na to že sa “očakávania” konca nesplnili. Strážna veža opakuje, že na dátume nezáleží, ale pritom podporuje vo svedkoch pocit, že koniec je vecou niekoľkých rokov, často umocnený konkrétnym dátumom. Aj moje prvé pochybnosti o správnosti učenia súviseli s tým, že “koniec” ešte neprišiel. Pamätám si ako sme v osemdesiatych rokoch s napätím sledovali stretnutie Gorbačova s Reaganom a čakali, že “vyhlásia mier a bezpečie”. V deväťdesiatych rokoch sme sledovali generáciu, ktorá nemala pominúť až kým v roku 1995 neprišlo “nové svetlo”, ktoré doslovné chápanie generácie zmenilo. Také spomienky vo mne vyvolávali pocit, že niečo “nie je v poriadku”. Nevedel som to presne pomenovať a tak som tieto pocity potlačil.
Okolo roku 2007 som prečítal knihu o istej firme, ktorá vo vnútri fungovala ako sekta. Ľudia, ktorí pre ňu pracovali, si nahovárali, že sa majú dobre, a že z nich budú milionári. V skutočnosti svoju “podnikateľskú” činnosť dotovali z pôžičiek, alebo iného zamestnania. Títo ľudia pracovali dlhé hodiny na pokraji svojich fyzických a duševných síl, a keď “podnikanie” nefungovalo, obviňovali samých seba. Vzájomne sa utvrdzovali o tom, že majú pravdu a ak vydržia, úspech sa dostaví. Neustále počúvali nahrávky, ktoré im firma predávala a čítali motivačnú literatúru z toho istého zdroja. Autor knihy opisuje svoje pocity, keď si začal uvedomovať, že realita asi bude trochu iná než jeho predstava. Keď som tú knihu čítal mal som strašne zlý pocit. Podvedome som cítil, že svedkovia fungujú podobne, len som si to nepripustil.
V rovnakej dobe som registroval svedkov, ktorí poslúchli výzvy Strážnej veže, dali sa “k dispozícii” a napokon sa psychicky zrútili. Pýtal som sa sám seba: ako je to možné, že ľudia, ktorí poslúchli organizáciu a začali robiť pravidelnú priekopnícku službu, dopadli takto? Akú istotu majú ostatní, že sa im pri vysokom nasadení nestane to isté? Opäť, z týchto myšlienok som nevyvodil správny záver, ale som ich v mysli potlačil.
Keď som poslúchol radu Strážnej veže a začal som denne čítať Bibliu, objavila sa ďalšia trhlina. Aj keď som ju čítal cez optiku Strážnej veže a mnoho nezrovnalostí som si neuvedomil, predsa mi jedna vec nesedela. Čítal som Daniela a proroctvo o 7 časoch, počas ktorých sa kráľ Nabuchodonozor správal ako zviera. Neobjavil som tam žiadnu indíciu, že existuje “väčšie splnenie” tohto proroctva. Hľadal som odpovede v knižnici Strážnej veže a dokonca aj Štúdiách Písiem, ale žiadne prijateľné vysvetlenie tam nebolo. Vysvetlenia, ktoré organizácia ponúkala sa dali zhrnúť do jedného odseku a neboli presvedčivé.
V roku 2011 prebiehala Škola Služby Kráľovstva pre starších a služobných pomocníkov. Jeden z bodov programu sa týkal vysokých škôl. Aj keď som vedel, že organizácia jemne povedané “nefandí” vzdelaniu na VŠ, informácia, ktorú som sa dozvedel ma šokovala. Ak niekto z rodiny “menovaného brata” (čiže staršieho, alebo služobného pomocníka) nastúpi na vysokú školu, rada starších prehodnotí, či ďalej spĺňa požiadavky na svoju rolu. Desať rokov po skončení VŠ mi mohlo byť jedno, či sú univerzity “povolené”, ale znepokojila ma predstava, že by som tento prístup vysvetľoval kolegom a ďalším, ktorým som sa snažil prezentovať svedkov ako normálnych ľudí. Čo by si mysleli? Nevyzerali by svedkovia ako fanatická sekta, ktorá zakazuje vyššie vzdelanie? Môj pocit, že som manipulovaný sa ďalej prehĺbil. Napriek tomu som stále veril, že učenie Jehovových svedkov “je pravda”.
V roku 2012 som sedel na krajskom zjazde a počúval program. Na pódiu práve bežalo predvedenie ako sa má viesť rozhovor v službe pri dverách. A vtedy mi napadlo: Prečo sa pri zvestovaní musia používať štandardné obchodno marketingové metódy? Tieto metódy fungujú pri predaji hrncov, alebo telefónnych paušálov; prečo potom úspechy svedkov (vzrast) prezentujeme ako Božie dielo a nie ako logický výsledok prepracovaných techník predaja? Keď som o tom premýšľal, uvedomil som si ďalšiu vec. Ak prijmem predpoklad, že svedkovia nemajú pravdu, stále dokážem vysvetliť ich činnosť a existenciu len pomocou psychologických a sociologických faktorov. Nezistím, že existenciu svedkov nemožno vysvetliť “telesne” a preto za nimi logicky stojí nadprirodzená Božia moc. Čím viac som na to myslel, tým viac som si uvedomoval, že ak by svedkovia pravdu nemali, kľudne by mohli fungovať úplne rovnako ako fungujú. Napriek tomu som sa stále neodhodlal aby som si povedal: “Áno, nie je to pravda!”
Dnes najviac ľutujem to, že som v priebehu tých rokov neurobil poctivý výskum učenia Jehovových svedkov. Mohol som tak “pravdu o pravde” poznať o niečo skôr. Dodržiaval som pokyny Strážnej veže, ktoré zakazujú čítanie “odpadlíckej literatúry” a vďaka tomu som sa reálnej konfrontácii vyhol. Jediné k čomu som sa odhodlal, snáď okolo roku 2011, bolo prečítanie anglickej Wikipédie, heslo “Jehovovi svedkovia”. Dozvedel som sa tak pár vecí, ktoré bežne svedkovia netušia: to, že sedemdesiatych rokoch boli zakázané transplantácie, alebo o predávaní domov pred rokom 1975. Tieto informácie som si overil vo Watchtower Library a tak som vedel, že sú pravdivé.
Na letnom zjazde v roku 2013 som sa nedokázal “naladiť na príjem”. Stále som mal pocit, že som manipulovaný a že je to iba propaganda. Tento pocit som mal aj na niekoľkých predchádzajúcich zjazdoch, vždy ale po prvom dni zjazdu zmizol. Na zjazde 2013 tento pocit nezmizol a v priebehu troch dní sa vo mne stupňoval odpor k tomu čo som počul. Bol tam napríklad preslov o histórii svedkov (klasika typu “svetlo svieti stále viac”) a ja som premýšľal: Prečo si vyberajú len “pekné” príklady typu “zakázali sme fajčenie” a neuvedú horšie veci typu zákazu transplantácií? V inom preslove som počul ako mám pochybnosti odhodiť preč. Napadlo mi: Ale ako možno zistiť, či sa nemýlim, ak pochybnosti jednoducho odhodím? Na konci tohto zjazdu som si otvorene povedal “Nie je to pravda!”.
Moje presvedčenie, že Jehovovi svedkovia nemajú pravdu, mi vydržalo asi dva týždne. Cítil som sa ako keby som vo vnútri zomrel. Nakoniec som si úplne iracionálne povedal: A predsa je to pravda, cítim to. Nejaký čas nato som o svojich pochybnostiach hovoril so staršími v našom zbore. V tej dobe som začal čítať kritiku Jehovových svedkov, aj keď nie od bývalých svedkov. Stále som veril, že svedkovia majú pravdu, ale narážal som na ďalšie a ďalšie nezrovnalosti. Videl som ako organizácia vytrháva citáty z kontextu, nezrovnalosti vo výklade Zjavenia, nezrovnalosti v učení o roku 1914, atď.
Zlom nastal na jesennom zjazde v roku 2013. Na tomto zjazde som si uvedomil ako často svedkovia hovoria, že literatúra, ktorú produkujú a zjazdy, ktoré majú, sú “od Jehovu”. Vtedy mi akoby v ušiach zazneli slová z Deut. 18: 22: Slovo, ktoré vysloví prorok v mene Hospodina a ono sa neuskutoční ani nesplní, je slovo, ktoré nehovoril Hospodin. A pochopil som, že organizácia, ktorá vystupuje v mene Jehovu a jej slová sa neplnia, nemôže byť “Pravda”. Veď za celú existenciu Spoločnosti Strážna veža sa nesplnilo nič z toho o čom hovorili. Po tomto zjazde som už nikdy viac neveril, že svedkovia by mohli byť pravým náboženstvom.
V nasledujúcich mesiacoch som začal čítať aj “odpadlícku literatúru”. A v roku 2014 sme spolu s manželkou začali čítať a rozoberať Nový Zákon, ale nie z Prekladu Nového Sveta (PNS). Používali sme iné preklady a biblické komentáre. Keď bolo znenie odlišné od toho, na čo sme si zvykli v PNS, overovali sme si preklad pomocou Medziriadkového Prekladu Kráľovstva (KIT). Za krátky čas sme už neboli Jehovovi svedkovia, ale kresťania. Celé učenie Strážnej veže sa nám zosypalo ako domček z kariet. Stále sme navštevovali viac než polovicu zhromaždení a chodili sme “do služby”. V máji 2015 bolo vnútorné napätie, ktoré to v nás vyvolávalo tak silné, že sme úplne prestali chodiť na zhromaždenia a odovzdávať správu o hodinách. Stali sme sa nečinnými.
Bodku za našim spojením s organizáciu Jehovových svedkov sme urobili v júli 2016, keď sme poslali list starším zboru a oznámili sme im, že už viac nie sme Jehovovi svedkovia. Od tej doby navštevujeme rôzne kresťanské bohoslužby, aj keď zatiaľ nepatríme do žiadneho zboru.