Ako som spoznal pravdu (Milan)

Svoj príbeh by som asi začal vetou: od malíčka som bol vychovávaný v ”pravde”. A bol som na život a na smrť presvedčený, že je to naozaj pravda.

Narodenie do náboženstva Jehovových svedkov

Nakoľko mi bol od útleho detstva predkladaný určitý pohľad v podstate na všetko (život, práca, vzťahy, koníčky…) považoval som túto “pravdu” za úplnú samozrejmosť. V detstve som bol vychovávaný prevažne mojou mamou, a tá ma ako poctivá svedkyňa brávala na každé zhromaždenie, do kazateľskej služby, čítala nám s bratom pravidelne večer pred spaním Moju knihu biblických príbehov, modlila sa s nami a podobne. Dokonca si pamätám ako som ako 9-10 ročný chlapec sám zvonil na zvončeky paneláku, ponúkal náboženské časopisy a snažil sa ľuďom odovzdať „pravdu” Jehovových svedkov.

Úvaha o tom, že by niečo mohlo byť aj ináč ako mi bolo predkladané, mi ani neprišla na rozum. Bol som skrátka na život a na smrť presvedčený, že to, čomu verím a v čom som vychovávaný, je pravdivé. V kazateľskej činnosti, ktorú som ako Jehovov svedok vykonával, som bol stovky ak nie tisícekrát ostro konfrontovaný s tým, že to, čomu verím je výmysel a fraška. No ja som ani na chvíľu nezaváhal. Mal som v tom proste jasno. Veď ako môže byť lžou niečo také “jasné ako facka“ – také jasné ako to, že 2+2=4? (toto prirovnanie párkrát použil starší z môjho zboru). S týmto argumentom na mysli som nikdy nerozumel myšlienkam v publikáciách Jehovových svedkov, že by sme mali byť veľmi opatrní, priam sa až vyhýbať akýmkoľvek “odpadlíckym“ informáciám, stránkam, knihám – skrátka čomukoľvek, čo by sa snažilo ukázať, že „pravda“ nie je až taká pravdivá. Pre seba som si zvykol hovoriť: ,,Ako ma môže niekto presvedčiť o tom, že niečo tak jasné ako 2+2=4 nie je pravda? Veď predsa taký argument, ktorý by vyvrátil takúto jasnú, čistú, nevyvrátiteľnú a nespochybniteľnú „pravdu“ predsa nemôže existovať. Každopádne, ako mladý človek som túto myšlienku ďalej nerozvíjal.

Dospievanie

Moje napredovanie v organizácii prichádzalo takpovediac samovoľne. Snažil som sa poctivo dodržiavať základné požiadavky ako podávanie komentárov na stretnutiach svedkov a mať pravidelnú účasť v kazateľskej službe. Keď ma starší napomínali, dávali mi nejakú radu, vždy som len pritakával. Ak ma poprosili, aby som niečo spravil, pomohol napríklad s upratovaním sály, vykonal som tak. Nerád som s ľuďmi prichádzal do konfrontácie, takže som – vulgárne povedané – „držal hubu a krok“. Starší preto vo mne mohli ľahko vidieť nádejného budúceho služobníka oddaného organizácii. Prišli teda za mnou s ponukou, či sa nechcem stať nepokrsteným zvestovateľom. Povedal som si, že prečo nie. Veď poteším tým Boha, moju mamu aj ostatných svedkov v mojom okolí. Ako tínedžer som sa nad tým ale hlbšie nezamýšľal – bolo treba to spraviť, tak som to spravil.

Samozrejme, ako každému, aj mne bolo neustále formou prednášok, rozhovorov a literatúry pripomínané, aby som sa pokrstil. Čím skôr, tým lepšie. K tomuto kroku som sa ale veľmi neponáhľal. Pamätám sa, ako sa ma raz jeden starší zboru spýtal, kedy sa chcem dať pokrstiť. Odpovedal som mu, že „neviem, keď to budem cítiť, to príde samo.“ V nasledujúcich rokoch však žiaden pocit neprichádzal. Nakoniec ma ku krstu podnietil o niekoľko rokov ďalší starší z môjho zboru. Stalo sa to po jednom zhromaždení. Prišiel za mnou a povedal mi, že by sa rád so mnou porozprával osamote. Vtedy to nebola len jednoduchá otázka tipu ,,Kedy sa chceš dať pokrstiť?”. Tentokrát na mňa naliehal intenzívnejšie. Presné slová si už nepamätám, ale jednu jeho otázku si dodnes pamätám: ,,Čo mi bráni aby som sa dal pokrstiť?” (porov. Skutky 8:35-38). Ide o otázku, ktorá je v prostredí Jehovových svedkov prehnane používaným klišé. Napriek tomu som sa vtedy cítil takpovediac zahnaný do kúta. Súhlasil som, že sa začnem pripravovať na krst. Z môjho rozprávania môže vyznieť, že som k tomu všetkému nemal až taký vzťah, že som to skôr bral len mechanicky, no opak je pravdou. Svoju vieru som veľmi intenzívne prežíval a bral som to celé smrteľne vážne. Vráťme sa však späť k téme.

(Ne)uvedomenie

Napriek prostrediu, v ktorom som vyrastal a nie úplne zdravým rodinným podmienkam musím priznať, že som mal pomerne šťastné detstvo. V tínedžerskom veku sa vo mne začala rozvíjať veľká vášeň a nadanie pre muziku. Popri flaute som sa začal učiť na bicie nástroje. Hudba ma veľmi napĺňala, bol som v tejto oblasti aj pomerne ambiciózny. No nadšenie a zápal pre hudbu netrval dlho. Moje nadšenie, radosť a ciele sa začali rýchlo vytrácať. Bolo to v období, keď som mal asi 17 rokov. V tom čase som sa začal oveľa hlbšie zamýšľať nad tým, čo mi celý život bolo predkladané – presvedčenie, že ako jeden z mála ľudí na tomto svete mám tú obrovskú výsadu, že poznám „pravdu“, že patrím medzi 0,01% celosvetovej populácie, ktorá má tú česť, že sám najvyšší Boh, Stvoriteľ vesmíru a všetkého si túto organizáciu vyvolil, používa ju a práve mňa do nej priviedol. Začal som si uvedomovať, že ani zďaleka nespĺňam, „správny vzor“ kresťana, ktorý mi táto organizácia celé tie roky predkladala a to najmä:

• pravidelná účasť na zhromaždeniach

• pravidelné podávanie komentárov na zhromaždeniach

• pravidelná účasť vo zvestovateľskej službe (aspoň raz za týždeň)

• účasť na stretnutiach pred službou

• príprava na všetky zhromaždenia a všetky jeho časti

• pravidelné čítanie publikácií a časopisov, ktoré svedkovia vydávajú

• každodenné ranné čítanie denného textu

• každodenné čítanie Biblie

• pravidelné osobné biblické štúdium a literatúry svedkov

• vlastný zvestovateľský obvod

• večne zdôrazňovaná pravidelná priekopnícka služba (alebo iné formy služby celým časom)

• všetky voľnočasové aktivity musia spĺňať vysoké ,,morálne“ normy svedkov

• a v neposlednom rade, pre mňa jedna z najťažších úloh – nemať žiadnych „svetských“ kamarátov, a aj s pomedzi Jehovových svedkov si hľadať len tých „vhodných“ a „duchovných“, t.j. tých, ktorý spĺňajú vyššie uvedené požiadavky

Spĺňať celý tento „balíček“, ktorý by mal charakterizovať vzorného Jehovovho svedka, mi prišlo nepredstaviteľné. Napriek tomu som sa o to roky usiloval, veď predsa mi to hovoril sám najvyšší Boh Jehova skrze jeho „komunikačný kanál“ – organizáciu Jehovových svedkov!

Ako svedok som sa po celý život pravidelne modlil, a to aj niekoľkokrát za deň. V tomto období bola častou témou mojich modlitieb k Bohu vďačnosť za radosť, ktorú som pociťoval. Čoraz viac som sa však začal modlievať k Bohu s prosbou, aby mi ukázal ako mám správne žiť. Zakaždým som Boha v modlitbe prosil, aby mi ukázal, čo mám robiť, nech to stojí čokoľvek. Aj keby ma to malo stáť všetko vrátane bolesti či utrpenia. Chcel som skrátka správať sa v živote najlepšie ako sa len dalo. Moja vášeň pre hudbu šla úplne bokom. Opakovane som na zhromaždeniach, v publikáciách či v prednáškach počúval, že mám dávať „záujmy organizácie na prvé miesto vo svojom živote“. A ja som to chcel presne tak urobiť. Vtedy som si hovoril: „načo investujem čas a energiu do niečoho, na čo budem mať v novom svete celú večnosť? Akékoľvek osobné túžby a koníčky museli ísť skrátka bokom.

Dlhodobo som sa trápil nad tým, ako svojim dlhoročným kamarátom – ktorí neboli svedkovia – vysvetlím, že už sa s nimi viac nechcem stretávať, pretože sú pre mňa zlá spoločnosť (porov. 1. Kor. 15:33).

Veľakrát som rozmýšľal, ako im to vysvetlím, no nevedel som prísť na žiadne rozumné vysvetlenie. Ak by som bol k ním úprimný, musel by som povedať: ,,Organizácia, do ktorej patrím hovorí, že každý kto nie je Jehovov svedok je „svetská“ a teda „zlá“ spoločnosť, a preto by som sa s vami nemal viac stretávať ani rozprávať.” S týmto postojom som ale nebol vnútorne stotožnený, pretože som nevedel nájsť na mojich priateľoch nič, čo by pre mňa predstavovalo riziko, práve naopak, veľa dobrých a pozitívnych hodnôt som s nimi zdieľal. Nakoľko som si to sám v sebe ani pred nimi nevedel nijako rozumne obhájiť, tak som im nakoniec nič nepovedal, len som sa snažil vždy so spoločného stretnutia s nimi nejako vyhovoriť. Spoločnosť mojich kamarátov som mal prirodzene veľmi rád, cítil som sa s nimi dobre, ale opäť, ako mi bolo častokrát pripomínané – osobné túžby musia ísť bokom! Každopádne, táto situácia vo mne roky budovala pomerne veľký vnútorný rozpor.

Roky plynuli a ja som sa naďalej krvopotne snažil o vyššie spomínaný „kresťanský vzor“. Postupne sa mi darilo k nemu približovať – stal som sa služobným pomocníkom, pravidelným priekopníkom, mal som pravidelné prípravy na zhromaždenia, vzorné osobné štúdium, vlastný zvestovateľský obvod atď. V tomto období som sníval o tom, ako raz odídem zo Slovenska. Pretože som nedokázal pretrhnúť všetky kontakty s ľuďmi mimo organizácie, východisko som videl v „úniku“. Útek od všetkého, od všetkých, začať akoby odznovu s čistým kontom. Tento svoj sen som nakoniec aj realizoval. Napísal som list do pobočiek Jehovových svedkov v tých najodľahlejších častiach sveta s prosbou, aby mi poradili, kde budem čo najužitočnejší. Dostali sa mi odpovede aj z veľmi exotických miest – takpovediac z „rajských“ ostrovov! No opäť som si hovoril: „Osobné túžby musia ísť bokom.“ Veľmi vrúcne som sa preto modlil k Bohu, aby mi pomohol vybrať si miesto nie na základe osobných preferencií, ale podľa toho, kde budem pre Neho najužitočnejší. Zvolil som si nakoniec to najmenej príťažlivé miesto – rušné ázijské mestečko uprostred „ničoho“. Opäť som si hovoril: „konečne už iba ja, Jehova a spoločnosť „iba“ Jehovových svedkov.“ Veril som, že konečne v mojom živote príde ten očakávaný uspokojivý pocit, o ktorom neustále hovorili svedkovia z pódia zhromaždení a z motivačných videí. Neprišlo však nič… Môj život pozostával iba z náboženských aktivít, robil som pre organizáciu na „full-time“ a obklopoval som sa iba svedkami. No nepociťoval som o nič väčší pokoj, vyrovnanosť alebo šťastie ako predtým.

Jedným z dôvodov, prečo som nepociťoval radosť a uspokojenie bolo, že aj napriek svojmu veľkému nasadeniu som pravidelne v prednáškach, na zjazdoch a v publikáciách svedkov počúval otázku: ,,Nemôžeš robiť viac?“ Vyvolávalo to vo mne pocity ako: nech robím čokoľvek, vždy je tu priestor preskúmať sa, či nemôžem pre Boha a jeho organizáciu robiť ešte viac. Začalo mi zreteľnejšie dochádzať, že celé tie roky, čo som bol pokrsteným Jehovovým svedkom – ale aj v období predtým – som pociťoval neustále výčitky. Dnes viem, že podobné pocity zažívajú mnohí svedkovia ak nie väčšina. Organizácia predkladala ideálne modely na všetky oblasti života – vzťahy, voľný čas, zábava, práca, sexualita, v podstate na všetko. Neustála kontrola, či nezlyhávam v tej alebo onej oblasti vo mne štartovala len ďalšie výčitky.

Prebúdzanie a následná “smrť”

V mojom živote som sa pomaly dostával ku kľúčovému momentu, ktorý začal všetko meniť. V čase, ktorý som opísal vyššie, som už bol schopný uvažovať v širších súvislostiach a hlbšie sa nad vecami zamýšľať. Vtedy sa ku mne začali dostávať informácie, argumenty a dôkazy, ktoré pomerne silno nabúrali moju skalopevnú predstavu o „pravde“ môjho náboženstva. V literatúre svedkov bol veľakrát spomínaný príklad Beroyčanov, ktorí ,,denne starostlivo skúmali Písma, či je to tak“ (porov. Skut 17:11). Ja som sa snažil konať podobne. Koniec koncov, tento argument som používal často aj vo zvestovateľskej službe a nabádal som ľudí, aby sa sami presvedčili, či to, čo učí ich náboženstvo je pravda. No zakaždým, keď som sa chcel ísť presvedčiť o pravdivosti môjho náboženstva – mojej viery – znovu a znovu som narážal na chybné, nepravdivé či zavádzajúce informácie, ktoré predkladal vedúci zbor. Viedol som tiež dlhé rozhovory so svedkom, ktorý mal profesionálne a odborné znalosti z oblasti histórie a biblistiky. Pýtal som sa ho na mnohé témy a dúfal som, že mi potvrdí aspoň niektoré závery Jehovových svedkov, no dúfal som márne…

Organizáciu Jehovových svedkov som mnoho rokov považoval za jedinečnú a výnimočnú v mnohých smeroch. No po viacerých zisteniach som časom len veľmi ťažko vedel nájsť niečo, v čom je jedinečná (prinajmenšom nič, čo by bolo pozitívne). Kľúčovým sa pre zmenu môjho názoru stalo štúdiom histórie svedkov – čo učili v priebehu času a ako sa ich učenie v čase vyvíjalo. Slávnej vete „poznám pravdu” som už nevedel prísť na chuť, nakoľko sa mi táto „pravda” skôr ukazovala ako aktuálny názor siedmich mužov v New Yourku, ktorí riadia celú organizáciu.

Zarážajúce pre mňa bolo zistenie, že jeden z hlavných pilierov organizácie – náuka o roku 1914 – je len sucho prevzatá z teológie Adventistov. Šokujúce bolo tiež vidieť ako – do oči bijúco – vedúci zbor zavádza o ich falošnej predpovedi o roku 1975. V čase pred týmto dátumom bolo možno nájsť v literatúre svedkov pochvalné vyjadrenia na niektorých členov, ktorí predávali svoje domy a majetok, aby sa mohli naplno venovať službe v “krátkom zostávajúcom čase pred koncom skazeného sveta”. A zrazu v 21. storočí, sa milióny svedkov po celom svete pozerajú na hrané video z vedúceho zboru, kde jeden z účinkujúcich obviňuje Jehovových svedkov, ktorí očakávali Armagedon v roku 1975, z nerozvážnosti. Títo členovia organizácie vraj zašli príliš ďaleko, na vine vlastne boli ich nesprávne či prehnané očakávania a zlé rozhodnutia, ktoré pod ich vplyvom urobili. Vedenie organizácie z toho vychádzalo nevine, hoci to boli práve jej členovia, ktorí aktívne podporovali tieto očakávania a v čase pred rokom 1975 nik z nich nevaroval svedkov predtým, aby nerobili unáhlené rozhodnutia. Jedna vec je nenápadne nechať kauzu zapadnúť prachom, no explicitne do oči bijúco klamať milióny svojich prívržencov priamo na obrazovke? To sa nedá ospravedlniť. Niektorí svedkovia sa možno uchlácholia slovami: „No dobre, pomýlili sa o roku 1914 a 1975, ale poučili sa!”. V skutočnosti sa však svedkovia už „pomýlili“ v asi 28 dátumoch. Ako sa potom môžu s čistým svedomím oháňať veršami ako Mat. 24:11 a tvrdiť, že sa to vzťahuje na ostatné náboženstvá, ktoré sú podľa nich všetky ,,falošné,” a pritom sami majú za sebou množstvo falošných predpovedí? O potvrdených pedofilných škandálov, ktoré organizácia systematicky zatajovala svojim členom či účasť organizácie v OSN nebudem ani hovoriť…

Dlhé obdobie, možno aj roky, som neustále pociťoval veľkú zmätenosť, vyslovil stovky ak nie tisíce modlitieb k Jehovovi, aby mi pomohol odstrániť z mysle tieto „pochybovačné“ a „odpadlícke“ informácie, ktoré sa ku mne dostali. V tomto čase som veľa plakal, kričal k Bohu o pomoc, aby mi pomohol toto všetko nejako vyjasniť. Neustála zmätenosť, zúfalstvo a výčitky ma dohnali až do strachu z toho, či nie som zvedený priamo Satanom. Bol som rozpoltený – na jednej strane som veril, že som odvlečený od „pravdy“, na druhú stranu som už tejto „pravde“ nedokázal veriť. Roky tejto rozpoltenosti si vybrali svoju daň, keď vnútorný boj vyvrcholil v jednu obrovskú úzkosť, ktorá naštartovala začiatok mojej úzkostnej neurózy. Prvýkrát som rozmýšľal nad samovraždou. Jeden z posledných argumentov, ktorým som sa presviedčal a ktorý ma držal pri svedkoch bol často svedkami opakovaný citát z Biblie: „Pane, ku komu pôjdem?“ (porov. Ján 6:68). Vtedy som si ešte neuvedomoval absurditu toho argumentu. Nedochádzala mi očividná a jasná skutočnosť, že slová v texte sa vzťahujú na Ježiša Krista a nie na organizáciu, ako to bežne vysvetľujú svedkovia. Nevidel som, že takou istou otázkou by mohol obhajovať svoje náboženstvo ktorýkoľvek člen kresťanských cirkví – Adventista, Mormón, katolík, protestant či ďalší.

Svoju duchovnú krízu som sa pokúsil riešiť podľa rád organizácie. Navštívil som „duchovne zrelých“ bratov a starších, o ktorých som vedel, že majú širší rozhľad než bežný svedok, no súčasne sú verní organizácii a zveril sa so svojím problémom. Chcel som si byť istý, že neoslovím nikoho, kto by potenciálne mohol byť „zvedený Satanom“. Vybral som sa dokonca aj za cestujúcim dozorcom (v hierarchii jedna z najvyšších pozícií, akú môže Jehovov svedok dosiahnuť). Starším aj jemu som predložil svoje námietky a informácie, ktoré sa ku mne dostali. Čakal som, že mi predložia nejaké protiargumenty, no stal sa presný opak – moje námietky a argumenty v podstate len potvrdili.

Druhé narodenie

Prešiel čas, čo som sa snažil zo všetkého spamätať a vyrovnať sa s tým. Celý život som poznal naspamäť Ježišove slová ,,Prijmite pravdu, a pravda vás oslobodí“. (porov. Ján 8:32) No paradoxne až teraz, po prvýkrát v živote, som vedel tieto slová naozaj precítiť. Uvedomil som si aj pravdivosť a jednoduchosť ďalších Ježišových slov: ,,ani nech vás nenazývajú ‚vodcami‘, lebo jeden je váš Vodca, Kristus.“ Uvedomil som si, že to, čo mi celý život bolo predkladané ako vhodné alebo nevhodné, to, čo by kresťan mal alebo nemal robiť, čo je vecou svedomia a čo už nie, čo kresťan musí robiť a čo nemusí, čo sú „výsady“, o ktoré by sa mal kresťan usilovať – to všetko mi bolo predpisované vedúcim zborom Jehovových svedkov a nie Ježišom Kristom alebo Jehovom, ako sa ma snažili svedkovia celé roky presvedčiť. Síce som nenazýval vedúci zbor ,,vodcom“, no v skutočnosti mojím vodcom po celý život bol.

Jedným z mojich obľúbených filmov v detstve bol film Matrix a zostal ním dodnes. Nenachádzam lepšie prirovnanie na moju situáciu – a verím, že situáciu väčšiny bývalých Jehovových svedkov – ako prirovnanie „prebudiť sa z Matrixu”. Začínate úplne odznova, musíte si na novo vytvárať predstavu o svete, živote, o všetkom… Je to akoby ste mentálne zomreli a znovu sa narodili. Pravdu povediac, bolo pre mňa extrémne ťažké sa znovu do života začleniť. Ešte dlho po zobudení sa z „Matrixu“ som mával deštruktívne sklony a zápasím s nimi dodnes. No je to neporovnateľne lepšie a dá sa to už zvládnuť. Opäť nachádzam chuť do života, stratené a prachom zapadnuté túžby a sny. No objavujem aj úplne nové. Dá sa to.

Samozrejme, je toho ešte veľmi veľa, čo by sa dalo povedať k tejto téme, no tento stručný príbeh by som ale nateraz ukončil slovami: Takto nejako som spoznal pravdu… o „pravde”.