„Nechceme hanobiť Božie meno,“ hovoria. A tak mlčia. A medzičasom deti trpia.
Kniha Secrets of Pedophilia in an American Religion – Jehovah’s Witnesses in Crisis od Barbary Andersonovej nie je len investigatívnym dokumentom. Nie je to ani iba zbierka svedeckých výpovedí či súdnych dôkazov. Je to výkrik zvnútra systému, ktorý bol navonok postavený na disciplíne, čistote a poslušnosti — a vnútri bol prežratý strachom, slepou lojalitou k autorite a mlčaním.
Andersonová, ktorá bola vyše štyridsať rokov členkou Jehovových svedkov a desať rokov pracovala priamo v ich svetovom ústredí v Brooklyne, vo svojej knihe odkrýva systematické zlyhávanie vedenia organizácie pri riešení sexuálneho zneužívania detí. Jej poznatky, získané počas výskumu pre oficiálnu publikáciu o histórii svedkov, ju nakoniec pripravili o komunitu, vieru a nakoniec aj domov. Ani to ju však neumlčalo a rozhodla sa hovoriť.
„Obeť sa musí zmestiť do systému“
Jedným z najdesivejších učení, ktoré kniha odhaľuje, je aplikácia tzv. pravidla dvoch svedkov — biblického princípu, podľa ktorého musí byť každý hriech potvrdený dvoma svedkami. Organizácia ho bez výnimky aplikovala aj na prípady sexuálneho zneužívania detí.
„Ak obete nemajú ďalšieho svedka a páchateľ poprie obvinenie, prípad sa končí. Potom nastupuje zásada mlčanlivosti – ak obeť o incidente hovorí ďalej, môže byť sama vylúčená,“ vysvetľuje Andersonová.
Táto praktika, hoci sa prezentuje ako biblická a preventívna, je prakticky dokonalým nástrojom na umlčanie obetí a vytvorenie priestoru, kde sú páchatelia chránení a deti nechránené.
Systém o všetkom vedel – a mlčal
Andersonovávo svojej knihe dokumentuje aj prípady, v ktorých vedenie organizácie Jehovových svedkov vedelo o sexuálnych predátoroch, no nezakročilo. Namiesto toho boli obvinenia zaznamenávané do tajnej databázy a komunikácia sa skrývala za výhovorku „duchovného riešenia“.
„Spisy o sexuálnom zneužívaní boli ukladané do tajnej databázy v newyorskej centrále. Boli označené ako dôverné, neprístupné pre ostatných starších ani členov zboru.“
Niektorí páchatelia boli dokonca opätovne vymenovaní do vedúcich funkcií, čím získali ďalší prístup k deťom. A keď sa presťahovali do iného zboru, nebolo ich nové pôsobisko informované o ich minulosti. V niektorých prípadoch dokonca organizácia priamo odporučila mlčanlivosť ako „duchovne najrozvážnejšie riešenie“.
Zabrániť škandálu – aj za cenu mlčania obetí
O čom táto politika skutočne bola? O ochrane detí? O biblickej spravodlivosti? Nie. Primárne išlo o reputáciu organizácie.
„Hlavným dôvodom, prečo sa veci nehlásili, bolo to, aby sa nehanobilo Božie meno. Negatívna publicita by ohrozila činnosť organizácie, a tak sa deti obetovali v mene väčšieho dobra,“ píše Andersonová.
Jedna z najznepokojujúcejších častí knihy je citát z interného dokumentu právneho oddelenia:
„Starší majú zaznamenať, či si myslia, že obeť bola ,čiastočne vinná’ za zneužitie, ktorého sa na nej dopustili.“
Podľa Andersonovej nešlo len o náboženskú prísnosť, ale o psychologické násilie.
Tichá spravodlivosť a miliónové vyrovnania
V roku 2007 došlo k tajným mimosúdnym vyrovnaniam. Celkovo šestnásť obetí získalo finančné kompenzácie, ktoré podľa Andersonovej dosiahli spolu približne 13 miliónov dolárov. Každá dohoda bola podmienená mlčanlivosťou: „Nešlo o priznanie viny – len o snahu, aby sa vec nedostala na verejnosť.“
Tieto prípady však neboli výnimočné. Andersonová dokumentuje desiatky súdnych konaní, ktoré boli roky brzdené právnickými obštrukciami Spoločnosti Strážna veža. Organizácia sa snažila skryť dokumenty pod zámienkou „duchovného tajomstva“, odmietla výpovede a niektoré listiny dokonca fyzicky zničila.
„Od momentu, keď som pochopila, čo sa deje, už nebolo cesty späť“
Barbara Andersonová v knihe opisuje okamih, keď si uvedomila, že už ďalej nemôže ostať pasívna a nekonať.
„Vtedy som pochopila, že mužom, ktorých som osobne poznala a rešpektovala, nezáležalo na deťoch. A ak ich Boh nechal konať takto, potom to nie je Boh, ktorého som ochotná nasledovať.“
Jej manžel Joe, s ktorým žila 39 rokov, ju podporil. Neskôr bol tiež vylúčený – pretože „spôsoboval rozdelenie“. Ich skutočným hriechom bol fakt, že sa rozhodli chrániť deti namiesto organizácie.
Dedičstvo mlčania
Kniha Barbary Andersonovej nie je o jednej náboženskej skupine. Je o mechanizmoch moci, ktoré fungujú, keď sa poslušnosť povýši nad svedomie. Je tiež analýzou toho, ako sa dogma dokáže stať útočiskom pre tých, ktorí by v inom systéme čelili spravodlivosti. Hoci jej kniha je hlavne o temnej stránke jednej kontroverznej náboženskej skupine, posolstvo je aj univerzálne: Nikto nie je v bezpečí tam, kde je mlčanie vyššou hodnotou než pravda.
„Nie som rebel, nie som zradkyňa. Som matka. Som človek. A viac som nemohla mlčať.“
— Barbara Andersonová
