Sú biblické argumenty pre nezdravenie vylúčených naozaj ,,biblické”?

Učenie o nezdravení vylúčených osôb je popri zákaze krvných transfúzií asi najkontroverznejším a najviac kritizovaným učením svedkov. Ovplyvňuje nielen ľudí, ktorí od svedkov odišli, ale aj tých, ktorí naďalej v tomto náboženstve ostávajú. Vedúci zbor tvrdí, že jeho argumenty v prospech tohto zákazu sú biblické a kresťanské. Ako si ukážeme v tomto článku, nie je to tak. Vedúci zbor pri výklade biblických textov zamlčiava dôležité historické, textové a kontextové súvislosti, bez ktorých daným textom nemožno hlbšie porozumieť. Po preskúmaní odbornej literatúry na túto tému som prišiel k záveru, že to musí robiť úmyselne, keďže závery svedkov nepotvrdzuje ako odborná literatúra, tak ani vedecká komunita biblistov.

Tento článok je výsledkom dlhšie výskumu odbornej literatúry, ktorá sa vzťahuje na biblické texty a ktoré Jehovovi svedkovia používajú ako podklad pre svoje argumenty. V článku uvádzame len potrebné minimum zdrojov, keďže nejde o odbornú štúdiu. V prípade širšieho záujmu vieme poskytnúť ďalšie informácie a zdroje k téme. Aj keď som sa pri tvorbe článku usiloval súvislosti podať čo najstručnejšie a najjednoduchšie, článok je ťažší a vyžaduje si viac, ako len jedno čítanie. Napriek tomu verím, že splní svoj účel a tým, ktorí majú aspoň čiastočne otvorenú myseľ, pomôže pochopiť, prečo sa (aj) v tomto svedkovia mýlia.

 

Biblické „dôvody“ pre nezdravenie vylúčených

V knihe Zachovajte sa v Božej láske v dodatku Ako sa správať k vylúčenému sa pri otázke: „Je naozaj nutné dôsledne sa vyhýbať akémukoľvek kontaktu?“ pisatelia píšu: „Áno, a to z viacerých dôvodov. Dávame tým najavo lojálnosť Bohu a jeho Slovu.“[i] Ktoré biblické textu slúžia ako podklad pre tento postoj?

Prvým textom, ktorý svedkovia v súvislosti s exkomunikovanými osobami používajú, je 1. Korinťanom 5:11. V Biblii Jehovových svedkov text znie nasledovne:Ale teraz vám píšem, aby ste sa nestýkali s nikým, kto sa nazýva brat, keď žije nemravne alebo je chamtivec, modlár, uráža druhých, alebo je opilec či vydierač. S takým ani nejedzte.“[ii] Na základe tohto svedkovia prišli k záveru: „…lojálni kresťania nehovoria o duchovných veciach s nikým, kto bol vylúčený zo zboru. Ale to nie je všetko. V Božom Slove sa uvádza, že nemáme ‚ani jesť s takým človekom‘. (1. Kor. 5:11) Preto sa tiež vyhýbame spoločenskému kontaktu s vylúčenou osobou. To vylučuje spoločný piknik, večierok, loptovú hru, nákup, návštevu divadla i posedenie pri jedle doma či v reštaurácii.“[iii]

Bližší pohľad na kontext 11. verša nám priblíži, čo chcel Pavol kresťanom v meste Korint povedať. Pozrime sa preto stručne na jednotlivé verše. 5. kapitola začína zmienkou o krvismilstve v korintskej komunite (v. 1). Išlo o vzťah medzi kresťanom, ktorý sexuálne žil so svojou nevlastnou matkou.[iv] Pavol následne kritizuje pasívny postoj kresťanov a pripomína im, aby takéhoto hriešnika vylúčili (v. 2). Výzvu vylúčiť zo svojich radov opakuje neskôr vo v. 5, kde hovorí o vydaní hriešnika „Satanovi, aby bol zo zboru odstránený telesný vplyv a aby bol duch zachránený v Pánov deň.“ (5:5)[v] V nasledujúcich veršoch (6 – 8) pisateľ pracuje s metaforou cesta a kvasu, na ktorej objasňuje, ako aj nepatrný vplyv hriešnika môže „nakvasiť“ celú kresťanskú komunitu. Vo v. 9 sa Pavol zmieňuje o svojom predchádzajúcom liste [vi], v ktorom kresťanov varoval pred kontaktom s ľuďmi žijúcimi nemravne. Táto rada sa mohla týkať neviazaného života a nemravnej povesti, ktorá sa s mestom Korint v antike spájala.[vii] Pavol uvedomujúc si nemožnosť absolútneho vyhýbania sa hriešnikom (v. 10) svoj pokyn spresňuje, keď vo v. 11 varuje kresťanov v Korinte pred stykom s kresťanom, ktorý žije nemravne, je chamtivec, modlár, uráža ľudí, je opilec alebo vydierač. Svoju výzvu zakončuje hyperbolickým zvratom s takým ani nejedzte. Ako vidíme z tohto rozboru, Pavol skutočne varoval kresťanov pred zhubným vplyvom, ktorý môže mať niekto na komunitu, keď koná niečo z vyššie uvedených hriechov. Postoj Jehovových svedkov sa tak môže javiť ako biblický a čiastočne tomu aj tak môže byť. Problém nastáva v situácii, keď je vylúčený človek bez toho, aby spĺňal čo i len jeden z uvedených hriechov. Ak niekto nesúhlasí s konkrétnym učením alebo poukáže na nejakú kauzu Spoločnosti Strážna veža, ktorá sa spájala či spája so svedkami, ťažko ho možno automaticky zaradiť medzi smilníkov, opilcov či modlárov. Za problematické možno tiež považovať vzťah Pavlovho usmernenia k ďalším textom v Novom zákone, ktoré kresťanov vyzývajú k odpusteniu, súcitu a nesúdeniu druhých (porov. Mt 18:21 – 22; Lk 15:11 – 32; Rim 2:1, 12:20 – 21; 1. Kor 4:3 – 5). Jehovov svedok môže byť vylúčený pre mnohé dôvody. Zoznam hriechov, pri ktorých sa má zvolať tzv. právny výbor, kde starší v zbore svedkov rozhodnú, čo ďalej s hriešnym jedincom, je skutočne rozsiahly.[viii] Pre náš rozbor sú však dôležité priestupky, ktoré sú typické pre náboženstvo Jehovových svedkov. Tak napríklad v bode 15.4 v príručke pre zborových starších sa uvádza, že Jehovov svedok môže byť vylúčený za užívanie tabaku, marihuany, liekov, nelegálnych a návykových drog.[ix] Užívanie tabaku (fajčenie) možno ťažko spojiť s textom z 1. Kor 5:11. Vedenie svedkov si to uvedomuje, preto pri zákaze fajčenia odkazuje na text z 2. Kor. 7:1, kde sa píše: „Milovaní, keď teda máme tieto sľuby, očistime sa od všetkého, čo poškvrňuje telo i ducha, a pretože sa bojíme Boha, zdokonaľujme svoju svätosť.“[x] Očistiť sa od všetkého, čo poškvrňuje telo i ducha, aplikuje vedúci zbor svedkov na užívanie tabaku či ďalších omamných látok. Tento text však nehovorí o ničom konkrétnom a spojenie poškvrňujuce telo i ducha je príliš vágne a všeobecné, aby sme ho mohli bližšie konkretizovať. Ak by sme tento text aj aplikovali napríklad na fajčenie, text nehovorí nič o tom, že by človek mal byť pri poškvrnení tela alebo ducha vylúčený a následne by sa s ním nik nemal rozprávať. Jehovovi svedkovia by tiež mali vysvetliť, na základe akých kritérií rozhodli, prečo je tabak ako návyková a voľne dostupná látka zakázaný a alkohol, rovnako návyková a vysoko škodlivá látka aj v malých dávkach, je medzi svedkami bežne povolený.* Jehovov svedok môže byť vylúčený za to, ak to s alkoholom preháňa,[xi] no rekreačne užívanie – vedcami dávno potvrdené, ako škodlivé – nezakazujú.[xii]

Človek môže byť vylúčený z radov svedkov napríklad aj za to, že sa pravidelne stretáva s exkomunikovanou osobou.[xiii] Týka sa to aj prípadov, keď je vylúčenou osobou člen rodiny a kontakt nie je nevyhnutný: „Ak je známe, že nejaký člen zboru udržiava zbytočný kontakt s vylúčeným alebo s tým, kto opustil spoločenstvo, ktorý je jeho príbuzný, ale nebýva s ním v jednej domácnosti, starší by mu mali poukázať na biblické dôvody jeho nesprávneho konania, a dať mu radu.“[xiv] V tomto prípade ide opäť viac o vymyslenú vnútornú náboženskú politiku či mechanizmus, ktorý možno ťažko odvodiť z textu z 1. Kor 5:11.

Medzi dôvody, pre ktoré človek môže byť ďalej exkomunikovaný, patrí aj prijatie alebo šírenie odpadlíckeho učenia, ktoré je v rozpore s tým, čo učia a hlásajú Jehovovi svedkovia.[xv] V takejto situácii sa už vedúci zbor neodvoláva na 1. Kor 5:11, ale na 2. Jána 10, kde sa píše: „Ak k vám niekto prichádza s iným učením, ako je toto, neprijímajte ho do svojho domu ani ho nezdravte.“[xvi] Na podklade tohto textu svedkovia zakazujú kontakt s kýmkoľvek, kto bol svedkom a začal veriť či hlásať učenie v rozpore s oficiálnymi doktrínami svedkov: „A ako je to s rozprávaním sa s vylúčenou osobou? Hoci Biblia sa nezmieňuje o každej situácii, ktorá môže nastať, 2. Jána 10 nám pomáha osvojiť si Jehovov pohľad na vec: „Ak niekto k vám prichádza a neprináša toto učenie, nikdy ho neprijímajte do svojho domu, ani ho nezdravte.“ V Strážnej veži z 15. septembra 1981 na 25. strane (angl.) sa v komentári k tomu píše: „Aj obyčajný pozdrav ‚dobrý deň‘ môže byť pre niekoho prvým krokom, z ktorého sa vyvinie rozhovor a možno i priateľstvo. Chceli by sme urobiť takýto prvý krok vo vzťahu k vylúčenej osobe?“[xvii] Zmienku o nezdravení vedúci zbor svedkov aplikuje doslovne. Je bežnou praxou, že ak vylúčená osoba stretne svojich bývalých spolukresťanov, sklopia zrak a ani sa naňho nepozrú. Túto realitu potvrdí každý, kto už nie je viac Jehovovým svedkom. Svedkovia sú presvedčení, že takýmto konaním prejavujú Bohu svoju vernosť.[xviii] Obstojí však takáto argumentácia pri bližšom pohľade na citovaný text z 2. Jána?

Jehovovi svedkovia aplikujú text z 2. Jána 10 na osoby, ktoré boli svedkami, začali šíriť odpadlícke učenie a následne boli exkomunikované. Takéto osoby preto nemožno zdraviť. Keď sa však pozrieme bližšie na celý kontext 2. Jána, nenájdeme tu žiadnu zmienku o exkomunikovaných osobách. Pisateľ hovorí všeobecne o kresťanoch a ľuďoch, ktorí prichádzajú s iným učením (v. 10). Ak by sa svedkovia držali prísne toho, o čom text hovorí, mali by sa vyhýbať kontaktu s každým, kto k nim neprichádza s ich učením, pretože podľa svedkov nikto iný – žiadne iné náboženstvo alebo hnutie – neučí pravdu. Všetci ľudia, ktorí sú súčasťou iných kresťanských cirkví a náboženstiev, sú podľa svedkov súčasťou Veľkého Babylonu – symbolickej ríše falošného náboženstva – ktorý bude Bohom zničený v Armagedone.[xix] Ak by sa svedkovia držali doslovne textu z 2. Jána 10, nemali by ho aplikovať len na vylúčené osoby, keďže o nich sa text nezmieňuje, ale na každého, kto hlása odlišné učenie ako oni.

Za zmienku stojí aj úplne ticho vedúcich predstaviteľov tohto náboženstva v otázke širšieho historického a náboženského kontextu, ktoré sú v 2 liste Jána prítomné. Pri výklade týchto veršov som nikde nenašiel zmienku o gnostických kresťanoch či doketizme, na ktoré bežne v odborných komentároch špecialisti na janovské listy upozorňujú. Ako poukazuje profesor Ian Marshall Howard, emeritný profesor Nového zákona z Aberdeenskej univerzity, medzi biblistami je najpreferovanejšou téza, že pisateľ listu odkazuje na gnostické doketické učenie o Ježišovi, ktoré sa už v jeho čase šírilo v ranokresťanskom zbore.[xx]

Čo vyznával doketizmus? Išlo o „učenie, podľa ktorého mal Ježiš len zdanlivé telo. Doketizmus zastávali mnohí gnostickí učitelia. […] Už v Novom zákone sú zahrnuté protidoketické smernice: Do sveta vyšlo mnoho tých, ktorí […] nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele; kto takto učí, je zvodcom a Antikristom. (2J 7)“[xxi] Biblista a špecialista na Nový zákon, prof. Bart Ehrman vysvetľuje: „Podľa niektorých doketistov bol Kristus plne božský, a preto nemohol byť človekom. Ako Boh nemohol mať materiálne telo ako my ostatní; ako božský nemohol skutočne trpieť a umrieť. Toto bol teda názor, že Ježiš nebol skutočne človekom z mäsa a kostí, ale len sa tak „javil“ (grécke slovo pre „javiť sa, zdať sa je doceo, odtiaľ teda doketický/doketizmus). Podľa týchto doketistov bolo Ježišovo telo preludom.“[xxii] Cirkevný historik profesor Walter Nigg vo svojej monografii venovanej problematike kacírov v dejinách kresťanstva o gnostikoch a doketizme píše: „Gnostici ostro rozlišovali medzi nebeským Krstom a pozemským zjavením Ježiša z Nazareta. Skutočný Kristus nemal telo. To, čo píšu evanjeliá o Kristových dejinných črtách, má symbolický význam. Ježiš mal podľa nich len zdanlivú telesnosť. […] Doketizmus, ktorý prisudzoval Kristovi len domnelú telesnosť, sa staval proti vteleniu Slova, ktoré bolo pre cirkevných kresťanov dôležité. Preto sa v Prvom Jánovom liste proti nemu píše: „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde a už teraz je na svete.“ Takéto vety pochopíme len vtedy, keď vieme o tuhom boji, ktorý zvádzalo cirkevné kresťanstvo proti doketizmu, pretože ho vnímalo ako ohrozenie skutočnosti vykúpenia.“[xxiii] Že sa Ján vymedzoval voči gnostickým myšlienkam už vo svojej dobe potvrdzuje aj svedectvo cirkevného otca Irenena z Lyonu (140/160 – asi 202 n. l.). Ireneus píšeš vo svojom najslávnejšom diele Adversus Haereses (Proti bludom) o istom Cerinthiovi z Efezu, ktorý zastával gnostické názory a voči ktorému mal Ján vystúpiť ako jeho oponent a kritik. Táto kritika sa mala nepriamo premietnuť aj do Jánových listov. O vplyve gnosticizmu a doketizmu na Jánove spisy napísal v roku 2015 Urban C. von Wahlde, profesor Nového zákona z Loyolovej univerzity, podrobnú odbornú monografiu s názvom Gnosticism, Docetism, and the Judaisms of the First Century.[xxiv] Keďže Jehovovi svedkovia sa občasne odvolávajú aj na odborné zdroje, bolo by rozumné aj v oblasti výkladu textov ako je 2. Ján 10 zohľadňovať, čo odborná verejnosť o nich zistila.

Zatiaľ čo svedkovia bežne uvádzajú text z 2. Jána 10 o nezdravení, málokedy spájajú túto výzvu s predchádzajúcim kontextom tohto listu. Konkrétne narážam na zmienku o antikristovi, ktorý je kľúčový pre správne porozumenie celého listu. Vo v. 7 pisateľ adresátov informuje, že do sveta „vyšlo mnoho podvodníkov, ktorí neuznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. Každý, kto to popiera, je podvodník a antikrist“. Túto časť listu svedkovia už necitujú, pretože je evidentné, že človek, ktorého nemajú zdraviť vo v. 10, je práve osoba, ktorá spĺňa kritéria opisu vo v. 7. Následne Ján vo v. 8 vyzýva kresťanov pred opatrnosťou, aby pre takéto učenie neprišli o svoju odmenu (t. j. večný život). 9. verš svedkovia prekladajú nasledovne: „Kto ide nad to, čo učil Kristus, a nedrží sa jeho učenia, nemá Božie schválenie. Kto sa drží tohto učenia, má schválenie Otca aj Syna.“ Ide o jeden z variantov prekladu podľa gréckej originálu, ale ako upozorňujú biblisti v súvislosti s predchádzajúcou zmienkou o popieraní Kristovej telesnosti, núka sa vhodnejší preklad. Grécke spojenie τοῦ Χριστοῦ (ha christou – učenie Krista) možno preložiť aj objektívny genitív, teda ako učenie o Kristovi.[xxv] Polemika s učením o Kristovej podstate, ktorá aj neskôr značne poznačí a rozdelí kresťanské cirkvi, sa v Jánových listoch vyskytuje na viacerých miestach. Napríklad v 1. Liste Jána v 2:18 – 27 pisateľ varuje pred príchodom antikrista/antikristov (v. 18). Tí sa mali objaviť už v jeho čase a jedným z identifikačných znakov bolo popieranie Ježišovho kristovstva (v. 22 – 23). V 4. kapitole sa pisateľ opätovne vracia k téme antikrista a tentokrát je polemika s gnostickým doketizmom konkrétnejšia: „1 Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. 2 Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. 3 Nijaký duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. Je to duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde. Ten je už teraz vo svete.“ (4:1 – 3) Vo v. 2 sa doslova v gréčtine píše, že Ježišu Kristus prišiel v ľudskom tele (gr. σάρξ – sarx). Polemika voči protognostickým tendenciám spochybňovať, že Ježiš prišiel v skutočnom tele a v skutočnom tele aj zomrel, je tu očividná. Hoci 1. List Jána „nie je úplne polemický, poskytuje vecné varovanie pred čoraz presvedčivejším gnosticizmom,“ píše Dr. Ron J. Bigalke vo svojej štúdii o historickom kontexte vzniku 1. Listu Jána.[xxvi]

Vráťme sa teraz späť k 2. Listu Jána a k zmienke o inom učení a následnom nezdravení. Širší kontext Jánových listov naznačuje, že tieto verše je potrebné čítať v súvislosti s Ježišovou osobou a dobovými špekuláciami o jeho podstate, ktoré sa v čase písania týchto listov dostávali do sporu s učením apoštolov. Jehovovi svedkovia však Jánovu výzvu zovšeobecňujú na celé svoje učenie. Z takto aplikovanej interpretácie plynie, že ak pokrstený Jehovov svedok nesúhlasí s akýmkoľvek článkom svojej viery, automaticky spadá do kategórie človeka s iným učením. Ak by sa napríklad Jehovov svedok zúčastnil na činnosti iných cirkví, je to z pohľadu svedkov prejav odpadlíctva a môže byť za tento čin vylúčený.[xxvii] Ak Jehovov svedok nesúhlasí s niečím, čo svedkovia bežne učia a hovorí o tom druhým, po napomenutí môže byť vylúčený.[xxviii]

Záver

Exkomunikačná politika a postoj Jehovových svedkov voči vylúčeným patria k tým znakom, ktoré škodia povesti svedkov. Je však potrebné dodať, že odpor voči odpadlíkom a neortodoxným členom nie je žiadnou novinkou v kresťanstve, s ktorou prišli svedkovia. S podobnou praxou by sme sa stretli v Katolíckej cirkvi ešte na začiatku 20. storočia, keď bol verejne exkomunikovaný biblista Alfred Loisy (1857 – 1940). Pre teologické spory, vlastné svedomie a odmietnutie podriadiť sa rímskej kúrii Loisyho postihla najťažšia forma exkomunikácie, stal sa z neho tzv. vitandus a žiaden katolík sa s ním nemal stretávať.[xxix] Z tohto hľadiska ide o zaujímavý dejinný paradox. Nie je žiadnym tajomstvom, že Jehovovi svedkovia za svoju históriu zo všetkých cirkví najčastejšie ostro kritizovali a polemizovali práve s Katolíckou cirkvou. V čase, keď Katolícka cirkev exkomunikovala Alfreda Loisyho a zakázala katolíckemu svetu rozprávať sa s ním či čítať jeho odpadlické spisy, Bádatelia Biblie sa (dokonca aj Rutherford) voči tejto praxi vymedzovali a nemali žiadnu vlastnú vnútronáboženskú politiku voči tým, ktorí od nich odišli. Ako sa však časom Katolícka cirkev liberalizovala a ustúpila od radikálneho postoja voči vlastným kritikom, u Jehovových svedkov nastal opačný kurz. Odpadlíci začali predstavovať väčších nepriateľov pre hnutie ako ostatné cirkvi. Jednotné myslenie a konanie sa stalo náboženskou maximou, ktorej sa podriadil aj odmietavý vzťah voči akejkoľvek vnútornej kritike. Aby učenie ostalo jednotné a vernosť voči vedúcemu zboru absolútna, bolo potrebné zabrániť akémukoľvek kontaktu bežných Jehovových svedkov s tými, ktorí sa čo i len čiastočne odkláňajú od ideologickej jednoty. Je nemožné štatisticky overiť, do akej miery tisíce svedkov dodržiavajú toto nariadenie vedúceho zboru. Takýto výskum je už z povahy samotnej veci neuskutočniteľný. Z praxe s Jehovovými svedkami na Slovensku a v Čechách možno konštatovať, že miera lojality voči tomuto zákazu je rôznorodá. Medzi svedkami sa nájdu aj takí, ktorí sa odmietajú rozprávať so svojimi vylúčenými deťmi a ani im nezdvihnú telefón. Postoj ďalších je viac voľný. V osobnom kontakte, ktorý naďalej udržiavajú, sa vyhýbajú náboženským témam, no naďalej fungujú čiastočne ako predtým. Všeobecne však platí záver, že pokiaľ ste vylúčený a náhodne stretnete Jehovovho svedka niekde na ulici, zväčša pred vami sklopí zrak a nepozdraví vás. Je otázne, do akej miery je v ére internetu a všadedostupných informácií udržateľná táto izolácia pred kritikou. Čím viac Jehovovi svedkovia varujú pred vplyvom tzv. odpadlíkov, tým silnie voči hnutiu opozícia na internete a sociálnych sieťach. Ak si zadáte do Google heslo Jehovovi svedkovia alebo anglicky Jehovah’s Witnesses, ukáže sa vám čoraz viac kritických článkov na adresu tejto cirkvi. Pokiaľ vedúci zbor v tejto svojej antiodpadlíckej politike nezmení postoj, možno očakávať, že trend kritizovať svedkov bývalými členmi bude narastať.


Poznámky pod čiarou a použitá literatúra

[i] Porov. Zachovajte sa v Božej láske, 2017, s. 207

[ii] Citované z Prekladu nového sveta, 2019, online dostupné na https://www.jw.org/sk/kniznica/biblia/

[iii] Porov. Naša služba kráľovstva, 2020, 8. február, s. 3, ods. 3

[iv] Pre ďalší rozbor pozri Tichý, L.: První List Korintským (Český ekumenický komentář k Novému zákonu). Centrum biblických studií, Česká biblická společnost, Praha 2019, s. 64

[v] Citované z Prekladu nového sveta, 2019.

[vi] Prvý list Korinťanom nie je v skutočnosti prvým listom, ktorý napísal apoštol Pavol kresťanskej komunite v Korinte. Prvý list sa nám nezachoval a vieme o ňom len na základe Pavlovej zmienky v 1. Kor 5:9. Rôzne teórie k existencii prvého listu a jeho rekonštrukcie z jestvujúcich Pavlových listov pozri v Tichý, L.: První List…, s. 67, poz. 81.

[vii] Už grécky dramatik  Aristofanes v jednom z dochovaných fragmentov (frg. 354) používa frazeologizmus žiť korintsky ako označenie pre neviazaný život. Porov. Tichý, L.: První List…, s. 10

[viii] Rozsiahly zoznam priestupkov, pri ktorých majú starší zvážiť, či zvolať alebo nezvolať právny výbor, nie je dostupný bežným členom. Zoznam obsahuje príručka starších nazývaná „Paste Božie stádo“. Každý starší má svoj exemplár a pri jeho preberaní dostal pokyn, aby ho neukazoval nikomu vrátane členov svojej rodiny. Ide o internú príručku obsahujúcu pokyny ako riešiť rozličné situácie, ktoré môžu nastať v zboroch Jehovových svedkov. Táto príručka je neustále aktualizovaná. Zoznam priestupkov je uvedený v 12. kapitole knihy. Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.1 – 81. Publikácia „Paste Božie stádo“ nemá klasické číslovanie strán, ale je číslovaná podľa kapitol, podkapitol a ďalších bodov či podbodov.

[ix] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.15.4

[x] Citované z Prekladu nového sveta, 2019

[xi] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.18-19

[xii] „Jehovovi svedkovia považujú pitie alkoholických nápojov či abstinenciu za osobnú vec každého jednotlivca.“ Porov. Jehovovi svedkovia — hlásatelia Božieho Kráľovstva, 1998, s. 182

[xiii] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.17.1

[xiv] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.17.1

[xv] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.39.

[xvi] Citované z Prekladu nového sveta, 2019

[xvii] Porov. Naša služba kráľovstva, 2002, 8. február, s. 3, ods. 4; tiež Zachovajte sa v Božej láske, 2017, s. 207

[xviii] Porov. Zachovajte sa v Božej láske, 2017, s. 207

[xix] „Veľký Babylon je celosvetová ríša falošného náboženstva. Zahŕňa všetky náboženstvá, v ktorých sa zachovávajú náuky a obyčaje starovekého Babylonu a ktoré prejavujú jeho ducha.“ „Keďže náboženstvo starovekého Babylona sa rozšírilo po celej zemi, Veľký Babylon je vhodným označením dnešnej celosvetovej ríše falošného náboženstva. A Boh predpovedal, že túto ríšu falošného náboženstva postihne náhle zničenie. (Zjavenie 18:8) Chápete teda, prečo je také dôležité, aby ste sa oddelili od každej zložky Veľkého Babylona? Jehova Boh chce, aby ste ‚z neho vyšli‘, a to rýchlo, kým je ešte čas. — Zjavenie 18:4.“ Porov. Zjavenie — jeho veľkolepé vyvrcholenie je blízko!, 1991, s. 205, ods. 1; Čo učí Biblia?, 2005, s. 152 – 153, ods. 18.

[xx] Porov. Marshall, Howard, I.: The Epistles of John (The New International Commentary on the New Testament). Michigane : William B. Eerdmans Publishing Company, 1978, kapitola THE SITUATION OF 1 JOHN, epub verzia

[xxi] Porov. Pavlincová, Helena (ed.): Slovník: Judaismus, křesťanství, islam. Mladá fronta, Praha 1994, s. 164.

[xxii] Porov. Ehrman, Bart, D.: Lost Christianities: The Battle for Scripture and the Faiths We Never Knew. Oxford University Press, Oxford 2003, s. 15

[xxiii] Porov. Nigg, Walter: Kniha kacírov. Premedia, Bratislava, 2018, s. 33

[xxiv] Porov. Wahlde, Urban, C., von: Gnosticism, Docetism, and the Judaisms of the First Century. The Search for the Wider Context of Johannine Literature and Why It Matters (Library of New Testament Studies). Bloomsbury, London 2015.

[xxv] Porov. Culy, M. Martn: I, II, III John. A Handbook on The Greek Text. Baylor University Press, Waco 2004, s. 150; Scarano, Angelo: Listy Janovy Český ekumenický komentář k Novému zákonu. Centrum biblických studií, Česká biblická společnost, Praha 2020, s. 100

[xxvi] Porov. Bigalke, Ron, J.: Identity of the First Epistle of John: Context, Style, and Structure. In: Journal of Dispensational Theology, 2013, s. 11

[xxvii] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.39.1-2

[xxviii] Porov. „Paste Božie stádo“, 2019, 12.39.3

[xxix] Porov. Petráček, Tomáš: Bible a moderní kritika. Česká a světová progresivní exegeze ve víru (anti-)modernistické krize. Vyšehrad, Praha 2011, s. 214. Viac o podstate previnenia a Loisyho názoroch pozri Petráček, Tomáš: Bible…, s. 42 – 47; 211 – 220

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.

Post comment