Článok je reakciou na informácie, ktoré sú uvedené na stránke jw.org o nepovinnom podávaní mesačnej správy zo zvestovateľskej služby. Jeho cieľom je informovať širšiu verejnosť o nepravdivej informácii, ktorá bola uvedená v článku Koľko Jehovových svedkov je na celom svete? a ozrejmiť prax evidencie hodín v organizácii svedkov Jehovových.
Keď sa spomenú svedkovia Jehovovi, všeobecne sa ľuďom vybavia slušne oblečení ľudia, ktorí im zväčša pravidelne klopú na dvere alebo stoja na ulici so stojanmi s náboženskou literatúrou. Málokto však pozná pozadie tejto činnosti. Mnohí ľudia si napríklad mylne myslia, že svedkovia sú za svoju činnosť platení. Okrem pár výnimiek, ktorým sa budeme venovať inde, to nie je pravda. Väčšina Jehovových svedkov sa tejto evanjelizačnej činnosti (svedkovia používajú pojem „služba“) venuje vo svojom voľnom čase popri riadnej práci. V tomto článku chceme čitateľovi ozrejmiť jednu z príčin, ktorá motivuje mnohých svedkov pravidelne klopať na dvere vašich domácností.
Informácie pre verejnosť vs. interné pravidlá
V článku na oficiálnej stránke svedkov www.jw.org v rubrike O nás: Časté otázky je uverejnený článok s názvom Koľko Jehovových svedkov je na celom svete? [1]. Popri štatistikách a vysvetleniach na nej nájdeme aj jedno zaujímavé a pre mnohých svedkov určite prekvapivé tvrdenie:
„O svojej zvestovateľskej činnosti podávajú svedkovia každý mesiac správu v miestnom zbore. To, či ju niekto podá alebo nie, je úplne dobrovoľné.“
Svedkovia v tomto článku presviedčajú verejnosť o tom, že podávanie mesačnej správy o ich evanjelizačnej činnosti funguje výlučne na princípe dobrovoľnosti. Ktorýkoľvek Jehovov svedok by však, možno s istou mierou neochoty potvrdil, že to pravda nie je. Od každého Jehovovho svedka po celom svete sa nielen očakáva, že bude podávať mesačne správu o tom, koľko hodín strávil vykonávaním evanjelizačnej činnosti, koľko literatúry rozšíril (počíta sa aj literatúra v elektronickej podobe), koľko vykonal opätovných návštev [2] a dokonca koľko videí od organizácie ľuďom prehral, ale aj to, že tieto správy bude odovzdávať pohotovo (por. Naša služba kráľovstva, 1997, január, s. 5). Podľa publikácií svedkov referuje evidencia počtu hodín o miere aktivity, akú vykonávajú svedkovia po celom svete. Rovnako v nich nájdeme, že čísla o aktivite iných svedkov v rôznych oblastiach sveta slúžia ako „povzbudenie“ pre ostatných svedkov (por. Naša služba kráľovstva, 1997, január, s. 5; Strážna veža, 2005, 1.jún, s. 17, ods. 12 – 13). Svedkovia sú pravidelne povzbudzovaní, aby svoje správy zo zvestovateľskej činnosti odovzdávali načas a brali ich zodpovedne. Samuel Herd, člen vedúceho zboru svedkov Jehovových, svojim divákom kladie otázku v súvislosti s odovzdávaním správ zo služby: „Čo robíte preto, aby ste nezabudli?“ (Broadcasting : Samuel Herd: Presnosť je zbožná vlastnosť, 11 minúta). V Našej službe kráľovstva sa napríklad píše:
„Je potrebné, aby všetci zvestovatelia uznali svoju osobnú zodpovednosť pohotovo odovzdávať správu zo zvestovateľskej služby každý mesiac…. Naša snaha svedomito a pohotovo podávať správu o svojej činnosti vo zvestovateľskej službe uľahčuje náklad tým, ktorí sú zodpovední za naše duchovné blaho.“ (Naša služba kráľovstva, 1997, január, s. 5).
V Strážnej veži z roku 1998 v súvislosti so skladaním účtov kresťana pred bohom, kladie pisateľ čitateľovi otázku: „Ale či nie je pravda, že od jednotlivých svedkov sa očakáva, že budú podávať správu o svojej kazateľskej činnosti?“ Táto otázka automaticky ráta s tým, že od svedkov sa „očakáva“, že budú pravidelne referovať o svojej kazateľskej činnosti (por. Strážna veža, 1998, 15. marec, s. 21). Každý Jehovov svedok by v rozhovore s iným svedkom považoval za samozrejmé, že podávať správu za každý mesiac je úplne bežné a proste sa to “musí”.
Odovzdávanie mesačnej správy je taktiež podmienkou, ktorá predchádza vstupu človeka do organizácie svedkov Jehovových. V internej príručke Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu sa píše:
„Mali by ho (záujemcu – poznámka autora) povzbudiť, aby sa najskôr zapojil do zvestovateľskej služby a na konci mesiaca z nej odovzdával správu. Starší mu môžu vysvetliť, že keď sa záujemca stane nepokrsteným zvestovateľom a prvý raz odovzdá správu zo zvestovateľskej služby, vystaví sa na jeho meno karta Správa zborového zvestovateľa a zaradí sa do zborového archívu. Môžu ho uistiť, že o správy zo zvestovateľskej služby, ktoré sa odovzdávajú každý mesiac, sa zaujímajú všetci starší“ (Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu, 2018, s. 71, podčiarknuté autorom)
Ako dokladá táto citácia, o každom svedkovi sa vedie evidencia – archív, do ktorého sa vkladá jeho mesačná správa. Tá ďalej putuje do centra v Amerike, kde sa všetky hodiny sčítajú a vytvorí sa konečná štatistika za konkrétny rok. Tieto a mnoho ďalších citácií jasne dokladajú, že odovzdávanie správ zo zvestovateľskej činnosti je povinnosť, ktorá sa od svedkov očakáva a nie niečo, čo záleží na dobrovoľnom rozhodnutí jednotlivca.
”Dobrovoľné” odovzdávanie správ vs. prax
Krátky slovník slovenského jazyka definuje dobrovoľnosť ako „vlastnosť toho, čo sa koná bez donútenia, z vlastnej vôle, 
z vlastného presvedčenia“ (por. http://slovniky.juls.savba.sk, heslo dobrovoľnosť). Možno takto hovoriť o odovzdávaní správ u svedkov Jehovových? Ak je odovzdávanie mesačných správ dobrovoľné, v prípade, že tak svedok neurobí, nemali by prísť žiadne sankcie. Realita je však opačná a interná politika organizácie hovorí jasne – každý Jehovov svedok musí odovzdávať mesačnú správu, inak začne byť povzbudzovaný miestnymi staršími, aby tak urobil. Ak tak neurobí a je napríklad muž – stratí buď postavenie v zbore (ak slúži ako starší alebo služobný pomocník) alebo mu budú odobrané tzv. výsady.[4] Ak neodovzdá Jehovov svedok správu aspoň šesť mesiacov, stáva sa oficiálne nečinným svedkom a potrebuje duchovnú pomoc starších a zboru.
Skutočnosť je tiež taká, že pre mnohých svedkov je mesačné odovzdávanie správ otravné a vnútorne s touto organizačnou praxou nie sú vyrovnaní. Prečo dokázali prví kresťania existovať bez mesačného odovzdávania správ, ale dnes musia „praví“ kresťania takéto správy odovzdávať? Argument, ktorý používa organizácia, že kresťania v 1.stor. sa tešili zo správ o úspechu z šírenia kresťanstva nijako nekorešponduje s praxou, ktorá funguje u Jehovových svedkov. Nový zákon obsahuje číselné záznamy o počtoch pokrstených kresťanov, nie o počte hodín, koľko strávili prví kresťania evanjelizačnou činnosťou (por. Sk 1:15; 2:5 – 11; 41; 47; 4:4; 6:7, por. Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu, 2018, s. 74, ods. 20 – 21). Ani jeden pisateľ listov Nového zákona nerieši počty hodín ani len v náznaku. Takáto prax sa viac podobá na praktiky kapitalistickej firmy ako na príklad kresťanov v 1.stor. Ak by skutočne vedeniu svedkov išlo o príklad apoštolov a ranných kresťanov, stačila by len štatistika o náraste kresťanov po celom svete, nie podrobná evidencia o každom jednom svedkovi.
Historické pozadie
Pre pochopenie tejto praxe je potrebné vrátiť sa do minulosti, konkrétne k druhému prezidentovi spoločnosti, J. F. Rutherfordovi (1869 – 1942).[5] Ten po svojom nástupe rozpútal v spoločenstve Bádateľov biblie rozsiahle čistky, stal sa ústrednou osobnosťou organizácie a zameral sa na zorganizovanie a usporiadanie pomerov. Bádatelia biblie sa začali čoraz viac podobať skôr na efektívne zorganizovanú firmu ako na zbor slobodných kresťanov. Bol to práve Rutherford, ktorý zaviedol povinné odovzdávanie správ zo zvestovateľskej činnosti (Jehovah’s Witnesses in the Divine Purpose, 1959, s. 96).[6] Táto prax prišla práve v čase, keď si ako nový prezident upevňoval svoju moc na úkor demokratického usporiadania, ktoré vo svojej poslednej vôli nariadil bývalý prezident spoločnosti, Charles Taze Russel (1852 – 1916).
“Veda” okolo odovzdávania správy
Ďalším dôkazom, že nejde v žiadnom prípade o dobrovoľnú prax, je celá „veda“, ktorá sa vybudovala okolo odovzdávania mesačnej správy. Čo všetko si môže svedok rátať ako čas strávený v službe? Odkedy si ho rátať? Má sa rátať cesta autom? Starší v zbore svedkov si napríklad môže rátať čas, keď káže pred publikom. To interná publikácia Organizovaní schvaľuje (Konkrétne pokyny ohľadom zapisovania por. v Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu, 2018, s. 75 – 76). Prečo? Pretože v sále môžu byť prítomní aj ľudia „zvonka“ a deti, ktoré sa ešte nestali oficiálne svedkami, takže im de facto starší vydáva svedectvo podobne ako v službe! Osobne mi jeden priekopník [7] povedal, že keď vypomáha v Bételi [8] – napríklad tak, že tam upratuje či pomáha iným spôsobom, môže si túto činnosť písať ako čas „strávený v službe“. Svedkovia, ktorým som sa osobne o tomto príklade zmienil, boli prekvapení, že takéto niečo existuje, pretože logiku v tom len ťažko nájdeme. Na viacerých školeniach starší alebo cestujúci dozorcovia rozoberajú so svedkami témy ako: kedy si už možno zapisovať čas; kedy je to na svedomí a kedy to už podlieha konkrétnym pokynom od organizácie. Už ako malý svedok som počúval skúsenosti o svedkoch, ktorí si písali čas (stopovali si ho na stopkách!) len vtedy, keď sa rozprávali s ľuďmi. Čas, keď prechádzali od jedných dverí k druhým si už neznačili. O takýchto ľuďoch sa viacerí dodnes vyjadrujú (aj keď opatrne) ako o fanatikoch.
Protichodné názory
Svedkovia vo svojich publikáciách občasne priznajú, že správa zo zvestovateľskej služby nie je dôkazom „duchovnosti“ jednotlivých svedkov. Pre objektivitu uvádzame aj konkrétny citát zo Strážnej veže:
„Samozrejme, veľká časť práce, ktorou si každý svedok spĺňa zodpovednosť oddaného Jehovovho služobníka, nie je v správe zo služby zahrnutá. Táto správa napríklad neobsahuje informácie o pravidelnom osobnom štúdiu Biblie, o prítomnosti a aktívnej účasti na kresťanských zhromaždeniach, o zborových činnostiach, o pomoci spoluveriacim v núdzi, o finančnej podpore celosvetového diela Kráľovstva a podobne. Teda aj keď správa zo zvestovateľskej služby nám pomáha udržať si horlivosť v kázaní a nepoľavovať, musíme mať na ňu vyrovnaný názor. Nie je to nejaká duchovná licencia ani doklad, ktorý by rozhodoval o tom, či získame večný život.“ (Strážna veža, 2005, 1. jún, s. 18, ods. 14)
Žiaľ, ide o vznešený ideál, ktorý je v rozpore s praxou svedkov Jehovových po celom svete. Viacero ľudí, ktorí neskôr odišli od svedkov priznalo, že cítili výčitky pre to, že sa mesačná správa stávala akousi pripomienkou toho, ako málo pre Jehovu tento mesiac urobili. V praxi sa mesačné správy stali „ukazovateľom duchovnosti“. Ak napríklad miestny starší prestane odovzdávať istý počet hodín (spravidla viac ako je priemer zboru, aby šiel zboru príkladom), začne byť povzbudzovaný, aby sa viac snažil. Existujú prípady starších, ktorí boli zo svojho úradu odvolaný práve pre nízky počet hodín mesačne. Aj keď ostatní svedkovia v zbore nevedia, koľko ako zvestovateľ odovzdávam, každý starší o tom môže vedieť. Pri pravidelných návštevách cestujúceho dozorcu [9] si dozorca sadne s tajomníkom zboru a preberajú spoločne každého svedka v zbore, pričom jednou z tém, ktorej sa venujú, je počet hodín. Rovnako sa táto téma rieši aj na zasadnutí všetkých starších s cestujúcim dozorcom. Ak nastane nárast hodín mesačne, dozorca to spomenie vo svojom prejave. Pokles sa nezvykne uvádzať, ale boli cestujúci dozorcovia, ktorí nemali problém verejne skritizovať celý zbor za to, že má málo hodín mesačne v porovnaní s inými zbormi v kraji či v krajine. Skúsenosti ukazujú, že na svedkoch, ktorí prestali odovzdávať mesačne správu sa začalo nazerať ako na neduchovné osoby, ktoré sa búria voči pokynom vedúceho zboru a ktoré narúšajú jednotu zboru. Na záver spomenieme skúsenosť jedného bývalého staršieho, ktorý prestal odovzdávať správu a keď za ním prišiel jeho kolega starší, ukázal mu článok o dobrovoľnom odovzdávaní správ na stránke svedkov, ktorý tu komentujeme. Starší o tomto článku nevedel a bol v rozpakoch. Obidvaja totiž vedeli, že správu svedkovia „musia“ odovzdávať, v opačnom prípade bude daný jednotlivec evidovaný ako nečinný, príde o všetky výsady a bude považovaný za nepríkladného a neduchovného.
Záver
Čo teda povedať na záver? Ak sa stanete svedkom Jehovovým, nikto Vám nebude stáť pri hlave s pištoľou v ruke a nepožadovať pod hrozbou smrti od Vás správu. Ak to však neurobíte, organizácia na čele s miestnymi staršími Vám to dá pocítiť. Nielenže nebudete môcť napredovať (ak ste muž) vyššie v organizačnej hierarchii, ale budete vnímaný ako nepokorný človek, ktorý sa búri a neprijíma nariadenia od vedúceho zboru – jediného kanálu, ktorý Boh na tomto svete používa a ktorý pod vedením „ducha svätého“ odovzdáva božie pravdy svedkom po celom svete.[10]
Zhrnutie:
- Odovzdávanie mesačnej správy o zvestovaní je u svedkov povinné a v prípade neodovzdania nasledujú sankcie
- Odovzdávanie mesačnej správy o zvestovaní nemá žiadnu podporu v Biblii
- Odovzdávanie mesačnej správy je spôsob kontroly nad „duchovnosťou“ a lojalitou jednotlivých členov organizácie.
[1] https://www.jw.org/sk/jehovovi-svedkovia/caste-otazky/kolko-je-jehovovych-svedkov/
[2] Opätovná návšteva je pojem, ktorým sa u svedkov označuje opätovné navštívenie človeka, ktorý prejavil aký-taký záujem o to, čo mu svedkovia v rozhovore povedali. Svedkovia sú pravidelne na svojich zhromaždeniach povzbudzovaní, aby boli dôslední pri vykonávaní opätovných návštev. Tie sa zvyknú vykonať do týždňa, resp. dvoch od poslednej návštevy.
[4] Pojmom výsady zvyknú svedkovia označovať rôzne úlohy a privilégia, ktoré miestni starší udeľujú mužom v zbore. Za výsadu sa napríklad považuje obsluha aparatúry či mikrofónov v priestoroch, kde sa svedkovia stretávajú, alebo spravovanie knižnice, nosenie vody rečníkovi či čítanie Biblie z pódia. Výsady môžu mať aj ženy, avšak len v minimálnej miere. Väčšina „výsad“ je vyhradená len pre mužov.
[5] Osobnosti druhého prezidenta Spoločnosti Strážna veža sa budeme venovať v samostatnej sérii historických článkov.
[6] Tieto správy sa niekedy posielali mesačne, inokedy týždenne. Postupom času sa ustálilo mesačné odovzdávanie.
[7] Priekopníkom je Jehovov svedok, ktorý trávi mesačne vykonávaním evanjelizačnej činnosti 70 hodín. Väčšinou títo svedkovia pracujú na polovičný úväzok. Priekopníci sa ďalej delia na pomocných priekopníkov a pravidelných. Pomocní oproti pravidelným musia mesačne tráviť v službe „iba“ 50 hodín, vo výnimočných prípadoch (ak sa napríklad po celom svete vykonáva kampaň) 30 hodín.
[8] Bétel (heb. „boží dom“) je označenie pre centrum distribúcie a spracovávania literatúry svedkov Jehovových po celom svete. Tieto centrá majú na starosti rôzne časti sveta, pričom všetky podliehajú svetovému ústrediu vo Warwicku v štáte New York. V Bételoch pracujú dobrovoľníci za symbolický mesačný poplatok. Bétely niekedy umožňujú externým pomocníkom podieľať sa na niektorých druhoch práce.
[9] Cestujúci dozorca je označenie pre osobu, ktorá dvakrát za rok obchádza pridelené zbory svedkov Jehovových. Súčasťou tejto 6 dňovej návštevy (od utorka do nedele) je: séria prednášok zameraných na konkrétne témy, pričom jedna sa zvykne týkať potrieb zboru; stretnutie s tajomníkom zboru, s ktorým dozorca diskutuje o členoch zboru; stretnutie so všetkými staršími, ktorým dozorca osobne odovzdáva pokyny od vedúceho zboru v Amerike a s ktorými diskutuje o problémoch a pomeroch v zbore a stretnutie s priekopníkmi. V mesiaci, keď cestujúci dozorca príde do zboru, sú svedkovia v službe aktívnejší. Súčasťou tejto návštevy je aj pohostenie, ktoré je pripravené na každý deň pre dozorcu a jeho manželku. Cestujúci dozorcovia sú vymenovaní priamo vedúcim zborom a predstavujú jeho „predĺženú ruku“ v jednotlivých krajinách.
[10] Téme vedúceho zboru sa budeme venovať v samostatnom článku.
Zoznam použitej literatúry
- Broadcasting : Samuel Herd: Presnosť je zbožná vlastnosť
- Naša služba kráľovstva, 1997, január
- Naša služba kráľovstva, 1997, január
- Strážna veža, 1998, 15. marec
- Strážna veža, 2005, 1. jún
- Jehovah’s Witnesses in the Divine Purpose, 1959
- Organizovaní, aby sme konali Jehovovu vôľu, 2018
Dodatok 1. – Listy starších o odovzdávaní správ
V 70.rokoch vedúci zbor svedkov Jehovových požiadal rôznych rešpektovaných starších v USA, aby sa vyjadrili k niektorým otázkam, medzi ktorými bola aj otázka zvestovania. Mnohí z týchto starších pôsobili na najvyšších miestach – slúžili ako zvláštni priekopníci, cestujúci dozorcovia, členovia rodiny Bétel či ako oblastní dozorcovia. Starší v týchto listoch vyjadrili svoje pocity a názory, ktoré boli aktuálne v ich dobe a dodnes v praxi, ktorú kritizujú sa ani po skoro 50 rokoch od ich napísania nič nezmenilo. Mnoho svedkov si dnes podobne myslí to, čo tvrdia títo starší, len o tom nemôžu zo strachu pred systémom hovoriť. Podčiarknuté pasáže sú dielom autora tohto článku a neboli obsiahnuté v origináloch. Anglické originály vieme zaslať na požiadanie.
,,Mnoho bratov pociťuje silnú nechuť k odovzdávaniu správ o hodinách strávených v službe, pretože cítia, že osobný akt viery sa mení v únavnú organizačnú rutinu. Pokiaľ sa niektorí zúčastňujú na službe len preto, aby odovzdali čas, potom ich správa nemá väčšiu hodnotu ako papier, na ktorom je napísaná. Na druhú stranu, ak zvestovateľ káže z lásky k Bohu a jeho „ovciam“, a toto kázanie ako vyjadrenie jeho osobnej viery mu prináša radosť, potom v tejto činnosti bude určite pokračovať bez toho, aby potreboval stimul v podobe pravidelného odovzdávania správ.
Ak „podporujeme“ určité percento zvestovateľov, aby z nutnosti podávali správu, akú cenu má takáto správa? Keby sme náhle zrušili povinnosť ju odovzdávať, a zistili by sme, že mnohí prestali slúžiť od dverí k dverám, bola by na mieste otázka, akú hodnotu mala takto vykonávaná služba.“ (starší Worth Thornton, bývalý sekretár kancelárie prezidenta v medzinárodnom ústredí svedkov Jehovových)
„Značná časť svedkov, ktorých poznám, sa neustále obviňuje pre to, že sa viac nenamáhajú v kazateľskej službe. Mnoho znamenitých kresťanov, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou podávajú maximálny výkon, žijú v tomto ohľade s hlbokým pocitom viny. V ich živote je len málo priestoru pre radosť. Služba sa stala tak zložitou, dômyselne vypracovanou a organizovanou činnosťou, že mnohí svedkovia majú pocit, že Bohu vlastne poriadne slúžia iba vtedy, pokiaľ chodia na schôdzky pred službou, klopú na dvere s vopred pripraveným „kázaním“ (áno, kázaním!) a rozširujú literatúru. Napriek snahám o zmenu, úspech sa naďalej meria číselnými údajmi, pretože čísla sú to, čo človek hlási…
S hlboko zakorenenou predstavou, že ich služba musí mať poriadok a systém, svedkovia prehliadajú iné prirodzené a uspokojujúce možnosti, ako slúžiť. K ním patrí neformálne vydávanie svedectva pri každodenných situáciách alebo zdieľanie viery s priateľmi a známymi. Tento spôsob je podceňovaný a nepozerá sa naň ako na skutočnú či naozajstnú službu. Stratili sme zo zreteľa jednoduchosť…
Stále viac zvestovateľov sa pozastavuje nad dôvodmi, ktoré uvádzame pre podporu podávania správy zo kazateľskej služby a musím povedať, že v posledných rokoch považujem túto prax za stále náročnejšie dokázateľnú na základe Biblie. Je potrebné si priznať, že táto požiadavka ma za následok celý rad zakorenených problémov….Miera, ktorou meriame naše kresťanstvo, je meraná metrom v rukách cestujúcich dozorcov, a tí nás v úplnej väčšine hodnotia hodinami strávenými v službe a počtom rozšírených výtlačkov publikácií.
Je pravda, že zvestovateľov môžeme dostať do služby rôznymi spôsobmi. Držaním za ruku, podstrčením, lichotením alebo vyvolaním pocitu viny. Dlhoročná bolestná skúsenosť však ukazuje, že sa takto duchovne silnými ale nestanú.“ (List staršieho, bývalého cestujúceho dozorcu, oblastného dozorcu, člena rodiny Bétel a neskôr zástupcu cestujúceho dozorcu)
„Nestálo by to za to úplne zrušiť správu z kazateľskej služby a namiesto toho zvestovateľov povzbudzovať, aby vážne hľadali ľudí podobných ovciam a denne sa snažili s nimi zdieľať dobré posolstvo prostredníctvom časopisov, návštev a telefónov? Nezdá sa pravdepodobné, že mnohí zvestovatelia dnes slúžia iba z povinnosti, pretože sú si vedomí toho, že musia podávať správu z kazateľskej služby a zabúdajú na lásku k Jehovovi a k ľuďom v ich okolí?“ (List členov výboru odbočky z Južnej Afriky podpísaní svedkami Jack Jones, J. R. Kikot a C. F. Müller. Citácie listov sú prevzaté z FRANZ, Raymond : In Search Of Christian Freedom. Atlanta : Commentary Press, 2007, s. 197 – 199)
