Používal Ježiš meno Jehova?

V predchádzajúcom článku Meno Jehova v predkresťanskej ére sme predložili dôkazy, že tradícia nevyslovovať božie meno bola rozšírená pred vznikom kresťanstva. V tomto článku sa detailnejšie pozrieme na osobu Ježiša Krista a jeho vzťah k božiemu menu.

      Jehovovi svedkovia sa po celom svete hlásia k menu Jehova, bežne ho používajú v rozhovoroch, v modlitbách a vo svojich publikáciách a sú pyšní na to, že ako jediné kresťanské spoločenstvo na svete prinavrátili božiemu menu jeho dôstojnosť a význam. Ako ukážeme v tomto článku, Ježišov pohľad sa na meno svojho otca v mnohých zásadných bodoch odlišuje od dnešného vnímania tetragramu Jehovovými svedkami. Podľa vedúceho zboru Ježiš a jeho apoštoli používali meno Jehova a nenechali sa ovplyvniť vtedajšou duchovnou klímou (por. Hlubší pochopení Písma, 1.svazek, 1998, heslo Jehova, s. 820). Nepravdivosť tohto kategorického tvrdenia si detailnejšie vysvetlíme v niekoľkých častiach tohto článku.

Ježišove modlitby

Podľa publikácií svedkov Jehovových je Ježiš vzorom pre kresťanov v tom, ako sa správne modliť. Z toho dôvodu je jeho radám v oblasti modlenia a konkrétne tzv. vzorovej modlitbe v kázni na vrchu, venovaná značná pozornosť (por. Strážna veža, 2009, 1.február, s. 16 – 17; Strážna veža, 2009, 15. november, s. 11, ods. 21; Strážna veža, 1997, 1. február, s. 18, ods. 16 – 18). Ježiš podľa svedkov ukázal svojim učeníkom, ako sa majú správne modliť:

„Hoci Ježiš dôrazne upozornil svojich učeníkov, aby nezneužívali takú jedinečnú výsadu, akou je modlitba, ukázal im, ako sa modliť. (Prečítajte Matúša 6:9–13.) Vzorovú modlitbu sa nemali naučiť naspamäť a dookola ju odriekavať. Je to len vzor, ako sa máme modliť. Napríklad úvodnými slovami „náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno“, Ježiš ukázal, že v našich modlitbách má byť na prvom mieste Boh. (Mat. 6:9) Je správne, že Boha oslovujeme „náš Otče“, lebo je naším Stvoriteľom, ktorý prebýva „v nebesiach“ ďaleko mimo zeme. (5. Mojž. 32:6; 2. Par. 6:21; Sk. 17:24, 28)“ (Strážna veža, 2009, 15. február, s. 17, ods. 12)

V brožúre Božie meno, ktoré pretrváva navždy svedkovia píšu:

„Ježiš nie náhodou učil svojich nasledovníkov dávať Božie meno vo svojich modlitbách na prvé miesto. Toto meno malo preňho zrejme zásadný význam, lebo ho opakovane spomínal vo svojich modlitbách.“ (Božie meno, ktoré pretrváva navždy, 1992, s. 3).

Toto tvrdenie svedkov Jehovových je v rozpore s Novým zákonom a nenájdeme preň žiadnu oporu v Biblii. Každý svedok musí byť konfrontovaný s faktom, že Ježiš ako boží syn ani na jednom mieste nepoužíva vo svojich modlitbách meno Jehova a to ani len vo forme odkazu na Starý zákon. V nasledujúcich riadkoch budeme citovať niekoľko Ježišových modlitieb, ktoré sú toho dôkazom:

25„Vtedy Ježiš odpovedajúc riekol: „Verejne ťa chválim, Otče, Pane neba a zeme, lebo si skryl tieto veci pred múdrymi a vzdelanými a zjavil si ich dojčatám. 26 Áno, ó, Otče, lebo si schválil také počínanie. 27 Môj Otec mi odovzdal všetko, a nikto nepozná Syna úplne, iba Otec, a ani Otca nepozná nikto úplne, iba Syn a každý, komu ho Syn chce zjaviť.“ (Mt 11:25 – 27, citáty sú prevzaté z Prekladu Nového sveta)

39 „A odišiel trochu dopredu, padol na tvár, modlil sa a povedal: „Môj Otče, ak je to možné, nech ma obíde tento pohár. Ale nie ako ja chcem, ale ako ty chceš…42 Opäť odišiel druhý raz, modlil sa a povedal: „Môj Otče, ak nie je možné, aby ma obišiel bez toho, aby som ho vypil, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26:39, 42)

21 „V tú istú hodinu sa zaradoval v svätom duchu a povedal: „Verejne ťa chválim, Otče, Pane neba a zeme, lebo si starostlivo skryl tieto veci pred múdrymi a vzdelanými a zjavil si ich dojčatám. Áno, ó, Otče, lebo si schválil také počínanie. 22 Môj Otec mi odovzdal všetko, a nikto nevie, kto je Syn, iba Otec; a nikto [nevie], kto je Otec, iba Syn a ten, komu ho chce Syn zjaviť.“ (Por. Lk 10:21 – 22)

24 „Otče, kvôli tomu, čo si mi dal, si želám, aby boli aj oni so mnou tam, kde som ja, aby uvideli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred založením sveta. 25 Spravodlivý Otče, svet ťa nespoznal; ale ja som ťa spoznal a títo spoznali, že si ma vyslal. 26 A oznámil som im tvoje meno a oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja v spojení s nimi.“ (Por. Jn 17:24 – 26; na zvyšné Ježišove modlitby odkazujeme v závere článku)

Z Ježišových modlitieb vidíme, že sa súkromne aj verejne obracal na Boha oslovením „Otec“ a nie Jehova. Dokonca ani v prípadoch, keď priamo hovorí o posvätení či oslávení božieho mena, nepoužíva Ježiš meno Jehova (Por. Mt 6:9; Jn 12:28). Celkovo v evanjeliách používa slovo „Otec“ 50x, zatiaľ čo Jehova ani raz!

Vedúci zbor svedkov Jehovových priznáva, že slovo „Otec“ Ježiš používa vo všetkých svojich modlitbách:

„Keď sa modlil, niekedy používal vyjadrenie „Abba, Otče“. (Marek 14:36)… Teda hoci toto oslovenie odhaľovalo dôverný vzťah medzi Synom a jeho milovaným Otcom, zároveň vyjadrovalo hlbokú úctu k Jehovovej otcovskej autorite. Toto spojenie dôvernosti a úcty môžeme pozorovať vo všetkých Ježišových modlitbách… Napríklad apoštol Ján zaznamenal v 17. kapitole svojho evanjelia dlhú a vrúcnu modlitbu, ktorú Ježiš vyslovil v posledný večer svojho života na zemi. Uvažovať o tejto modlitbe je skutočne podnetné a je dôležité, aby sme Ježiša v tomto ohľade napodobňovali —samozrejme, nie tým, že budeme opakovať jeho slová, ale tým, že budeme hľadať príležitosti, aby sme zo srdca hovorili s naším nebeským Otcom tak často, ako len môžeme. Keď to budeme robiť, naša láska k nemu bude stále živá a silná.“ („Buď mojím nasledovníkom“, 2007, s. 134, ods. 14, podčiarknuté autorom)

Vedenie svedkov si v tomto svojom vyjadrení neuvedomuje, že dôraz na slovo „Otec“ v Ježišových modlitbách kontrastuje s absenciou mena Jehova. Ak by sa ktorýkoľvek svedok – ale povedzme napríklad starší v zbore – rozhodol nepoužívať vo svojich verejných modlitbách meno Jehova – teda modlil by sa presne tak, ako sa Ježiš modlí v evanjeliách – začal by byť podozrivý a čelil by otázkam, prečo nepoužíva božie meno. Napriek tomu – hoci samozrejme nepriamo – vedúci zbor povzbudzuje práve k tomu, aby sme Ježiša v tomto príklade napodobňovali („a je dôležité, aby sme Ježiša v tomto ohľade napodobňovali“). Na základe analýzy obsahu každej Ježišovej modlitby v Novom zákone je ktorýkoľvek kresťan či Jehovov svedok, ktorý chce úprimne napodobňovať Ježiša v modlení postavený pred záver, že Ježiš meno Jehova vo svojich modlitbách zaznamenaných v evanjeliách nepoužíval.

Ježiš a tradícia nevyslovovania božieho mena

V predchádzajúcom článku sme už uviedli, že tradícia nevyslovovať meno Jehova bola v čase Ježiša rozšírená. Vedenie svedkov Jehovových tvrdí opak. Svedkovia tvrdia, že Ježiš by sa so svojimi učeníkmi nenechali ovplyvniť farizejskou tradíciou, ktorú Ježiš pravidelne a tvrdo odsudzoval:

„Vzhledem k tomu, že Ježíš odsoudil tradice farizeů (Mt 15:1–9), bylo by velmi nelogické usuzovat, že by se Ježíš a jeho učedníci v této věci řídili názory farizeů (jak jsou zaznamenány v Mišně).“ (Hlubší pochopení Písma, 1.svazek, 1998, heslo Jehova, s. 820).

O to viac nás prekvapuje Ježišova pasivita a nezáujem o túto tému. Ak by šlo skutočne o taký hriech voči Bohu a jeho menu – ako to zdôrazňujú svedkovia, prečo sa k tejto téme samotný boží syn ani raz nevyjadril? Ježiš sa vyjadroval k mnohým témam. Nemal problém kritizovať farizejov a židovskú tradíciu, ktorá podľa neho robila „Božie slovo neplatným“ (por. Mk 7:9 – 15; tiež Mt 23:1 – 39, Lk 11:37 – 54). Keď kritizoval, nemal problém veci pomenovať priamo a „nedával si servítku pred ústa.“ Napriek tomu však nenájdeme ani v jednej jeho reči zmienku o odsúdení tradície nevyslovovania božieho mena. Jehovovi svedkovia túto tradíciu kritizujú vo svojich publikáciách takmer v každom článku, v ktorom obhajujú používanie mena Jehova. Odvtedy, čo bádatelia Biblie prijali meno Jehova do svojho názvu, pravidelne zdôrazňujú jeho význam a kritizujú jeho vynechávanie v biblických prekladoch. Prečo nič z toho nerobil Ježiš v čase, keď bola táto prax živá? Prečo svojich učeníkov nevaroval pred vynechaním tetragramu v niektorých rukopisoch, ktoré vznikali v jeho dobe? Zamyslime sa ešte nad kázňou na vrchu. V tejto kázni dal Ježiš kresťanskému svetu nielen etický vzor, ale aj vzor v tom, ako by mala vyzerať modlitba. Počas tejto kázne sa verejne pred tisíckami ľudí mohol Ježiš vyjadriť k tradícii nepoužívania božieho mena a podať tak definitívny dôkaz o tom, čo si on a jeho otec myslia o nevyslovovaní mena Jehova. Ježiš nič také neurobil, hoci práve v kázni na vrchu skritizoval viacero tvrdení zo židovskej tradície. Namiesto očakávaného mena Jehova používa slovo „Otec“ napriek tomu, že hovorí o posvätení „otcovho“ mena.

 „Nech sa posvätí tvoje meno“

Ježišova modlitba v kázni na vrchu je často používaná ako dôkaz, že Ježiš používal a upriamoval pozornosť na meno Jehova. V brožúre Božie meno, ktoré pretrváva navždy svedkovia o používaní mena Jehova Ježišom píšu, že:

„Ježiš mal určite na mysli toto meno, keď učil svojich nasledovníkov modliť sa: „Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno.“ — Matúš 6:9.“ (Božie meno, ktoré pretrváva navždy, 1992,  s. 4; por. tiež Čo učí Biblia, 2017, s. 195)

Takýto argument však trpí viacerými nedostatkami. Prvým je už vyššie spomínaný fakt, že Ježiš ani na jednom mieste nepoužíva toto meno, ktoré mal mať „na mysli“, keď ho používa vo svojej vzorovej modlitbe. Druhým nedostatkom je skreslenie významu mena v biblických časoch, ktoré tomuto textu svedkovia podsúvajú. Vedenie svedkov prisudzuje menu s odvolaním sa na Nový biblický slovník  veľký význam. No v tom istom citáte, ktorý uvádzajú v encyklopédii Hlbšie pochopenie Písma sa píše, že „Jméno není jen označením, ale charakterizuje osobnost toho, kdo je nosí ...“ (Citát prevzatý z Hlubší pochopení Písma, 1. svazek, 1998, heslo Jehova, s. 820). Narážka na meno v biblickom ponímaní neznamená narážať na slovo – pojem, ktorým je osoba pomenovaná. Meno v biblických časoch metaforicky reprezentovalo celého svojho nositeľa vrátane jeho osobnosti, povesti a skutkov. Tento fakt uznáva aj na inom mieste vedenie svedkov:

„Podľa jedného biblického slovníka grécky výraz pre slovo „meno“ sa v Biblii často používa „na všetko, čo určité meno môže vyjadrovať o autorite, charaktere, postavení, majestátnosti, moci, znamenitosti a tak ďalej, na všetko, čo sa za týmto menom skrýva“. (Strážna veža, 1998, 1. december, s. 4, por. tiež Douglas : Nový biblický slovník, 2009, s. 442)

Lepšie to pochopíme na nasledujúcom príklade. V minulosti bolo zvykom reagovať na urážku osoby formuláciou: „Nikto nebude urážať moje meno a meno mojej rodiny.“ Išlo v takýchto prípadoch o urážanie mena ako pomenovania skladajúceho sa z písmen? Nie, išlo o urážku povesti konkrétnej osoby, resp. rodiny. Podobne je to aj pri spojení „mať dobré meno,“ ktoré odkazuje na dobrú povesť človeka (por. Hlubší pochopení Písma, 1. svazek, s. 891 – 893). Rovnako je to aj v prípade narážok na božie meno v Novom zákone. Viera v niečie meno neznamená vieru v meno, ale v osobu, ktorá je nositeľom tohto mena (Por. Jn 1:12). Keď Ježiš hovorí o posvätení božieho mena – teda Boha ako takého, jeho osobnosti a povesti, nenaráža na štyri spoluhlásky tetragramu, ktoré za celý svoj život podľa záznamu evanjelií nepoužil. Podľa rabínov bolo možné božie meno posväcovať predovšetkým vlastným životom – jeho obetovaním v prospech druhého človeka (por. Di Sante : Židovská modlitba, 1995, s. 26). Odborníčka na Nový zákon a ranné kresťanstvo, doc. Ryšková o význame posvätenia božieho mena v Ježišovej modlitbe píše:

„Je to teda prosba o to, aby sa Božie meno (Boh sám) stalo veľkým po celej zemi…Ide o presadenie moci Božej vo svete, aby svet poznal Boha ako Otca (Ježišovho)…Meno zastupuje celú osobu, a tak prosba vyjadruje prianie, aby sa Božia vláda, jeho svätosť, uplatnila úplne všeobecne.“ (Ryšková : Doba Ježíše Nazaretského, 2010, s. 230)

Odborník na Nový zákon, prof. Pokorný v súvislosti s posvätením božieho mena poukazuje na niekoľko významov tohto posvätenia, pričom jeden z nich zahŕňa chválu Boha a „spôsob života, ktorý v etickom ohľade zodpovedá božej svätosti.“ (por. Pokorný : Úvod do Nového zákona, 2013, s. 502)

Ďalšou slabinou argumentu v prospech posvätenia mena Jehova je existencia viacerých mien Boha. Hoci je meno Jehova osobným menom Boha židov, nie je to jeho jediné meno. Medzi ďalšie mená sa zaraďujú aj pomenovania El, Eljón, El Eljón, Elohim a Adonaj (por. Iskrová : Náboženství Izraelského ľudu, 2012, s. 40; Douglas : Nový biblický slovník, 2009,  s. 109 – 110). Midraš[1] Raba ku knihe Exodus o božích menách píše:

„,A Boh povedal Mojžišovi: : Ja som, ktorý som; a dodal: Izraelitom povieš: “Ja som” ma poslal k vám.“ K tomu rabín Aba ba Memel hovorí: Svätý buď požehnaný povedal Mojžišovi: Chceš poznať moje meno? Nazývam sa podľa svojich činov. Niekedy sa nazýva El-šadaj (Všemohúci Boh), inokedy Cevaot (Hospodin zástupov), Elohim, JHVH. Keď súdim tvory, volám sa Elohim, keď vediem vojnu proti bezbožníkom, volám sa Cevaot, keď trestám hriechy ľudí, volám sa El-šadaj, keď sa zľutujem nad svojim svetom, volám sa JHVH, pretože JHVH označuje vždy kategóriu zľutovania.“ (ExR 3,6)

Svedkovia bežne namietnu, že názvy ako pán alebo všemohúci sú iba tituly. To je ale posudzovanie týchto pojmov z nášho moderného a dnešného hľadiska. V minulosti bolo bežné tieto pomenovania používať ako mená reprezentujúce božstvo. To, že dnes to vnímame ako titul neznamená, že v minulosti to tak museli vnímať tiež.

Ježiš viackrát v evanjeliách naráža na božie meno (Jn 5:43; 10:25; 17:6, 11, 12, 26). Tieto narážky používajú svedkovia ako argument v prospech svojho tvrdenia, že Ježiš bežne používal božie meno. Neuvedomujú si, že ich vlastný preklad Biblie – Preklad Nového sveta – ich usvedčuje, že to tak nie je. Ježiš v celých evanjeliách používa podľa prekladu svedkov Jehovových v priamej reči len dvakrát meno Jehova – v Mk 5:19 a 13:20 (v gréckych rukopisoch sa tam tetragram nevyskytuje) Ako je niečo také možné? Ale predpokladajme, že by Ježiš skutočne použil len na týchto dvoch miestach meno Jehova. Nepôsobilo by to zvláštne, že oproti miliónom svedkom po celej zemi, ktorí každú chvíľu používajú v reči meno Jehova, boží syn ho použil „až“ dvakrát v celých evanjeliách?

Narážky na božie meno v  evanjeliách sú znepokojivým dôkazom pravého opaku, čo tvrdia svedkovia o používaní mena Jehova Ježišom. Sú dôkazom, že Ježiš chápal význam božieho mena ináč, ako ho dnes chápu svedkovia. Hovoriť o mene a nevysloviť ho ani raz vytvára určitý paradox. Keď dnes svedok číta evanjeliá, automaticky si dosadí za zmienku o mene v Novom zákone meno Jehova. Evanjelia však neboli adresované ľuďom, ktorí takto automaticky zmýšľali. Mnohí z nich boli pohania, ktorým by sa konkrétna zmienka o mene Jehova zišla. Takéto vysvetlenie nepodáva nielen samotný Ježiš, ale ani pisatelia evanjelií. (Viac o adresátoch evanjelií pozri v rozsiahlom úvode od odborníka na Nový zákon prof. Pokorného. Por. Pokorný : Úvod do Nového zákona, 2013, s. 407 – 408; 484 – 491; 567; 610 – 619)

Záver

Cieľom tohto článku nie je tvrdošijne zastávať názor, že Ježiš ani jeho apoštoli nemohli počas svojho života používať meno Jehova. V článku sa zaoberáme konkrétne textami evanjelií, ktoré sa nám zachovali a z nich vychádzame, pretože sú našimi jedinými zdrojmi o živote Ježiša Nazaretského. Všetko ostatné možno považovať len za hypotézu vrátane tvrdení svedkov o používaní mena Jehova Ježišom. Článok chcel hlavne poukázať na závažné dôkazy evanjelií, ktoré sú v rozpore s praxou a tvrdeniami organizácie. Keď vezmeme do rúk ktorúkoľvek publikáciu svedkov, každá zdôrazňuje význam a dôležitosť mena Jehova. Ktokoľvek, kto začne študovať s Jehovovými svedkami, je vedený k tomu, aby sa oboznámil a prijal toto meno (Tri otázky: 5, 6 a 7 pre uchádzačov o krst sa týkajú  božieho mena a jeho používania. Por. Organizovaní, 2017, s. 172 – 173). Keď porovnávame tento dôraz na meno Jehova so správaním Ježiša, ponúka sa nám otázka: Prečo podobne ako organizácia svedkov Jehovových, nekládol Ježiš taký dôraz na konkrétne meno Jehova? Prečo svojich učeníkov neviedol k tomu, aby ho používali vo svojich modlitbách? Prečo im neprikázal, aby ho pri zvestovaní používali a odlíšili sa tak od židov? Prečo svojich učeníkov v 1.stor. neviedol k tomu, aby podobne ako Bádatelia Biblie v roku 1931 neprijali spoločné meno Jehovovi svedkovia? Toto sú otázky, na ktoré si musí dať odpoveď každý kresťan a hlavne každý Jehovov svedok, ktorý je presvedčený, že sa od neho požaduje používať meno Jehova. Na záver prikladáme zoznam všetkých Ježišových modlitieb. Povzbudzujeme každého Jehovovho svedka, aby si ich bez vopred vytvorených predsudkov prečítal a sám sa presvedčil o tom,  ako sa Ježiš v modlitbách obracia k Bohu – svojmu otcovi. Témou ďalšieho článku bude používanie tetragramu prvými kresťanmi, výskyt tetragramu v NZ a používanie mena Jehova v Preklade nového sveta (preklad Biblie svedkov Jehovových).

Ježišove modlitby: Mt 6:9; 11:25 – 26; 26:93 – 42; Mk 14:36; Lk 10:21; 22:43; 23:34, 46; Jn 11:41 – 42; 12:28; 17:1 – 25

Zhrnutie :

1. Ježiš ani v jednej svojej modlitbe v Novom zákone nepoužíva božie meno Jehova a to ani vo forme citácie zo Starého zákona
2. Ježiš vo väčšine svojich modlitieb používa slovo „Otec“
3. Ježiš ani na jednom mieste v evanjeliách nekritizuje tradíciu nevyslovovať božie meno, ani pred ňou nevaruje svojich apoštolov.
4. Posvätenie božieho mena nemusí nevyhnutne odkazovať konkrétne na tetragram, ale na Boha ako takého, na jeho osobnosť a povesť.

Použitá literatúra svedkov Jehovových

• „Buď mojím nasledovníkom“, 2007.
• Božie meno, ktoré pretrváva navždy, 1992.
• Čo učí Biblia, 2017.
• Hlubší pochopení Písma, 1.svazek, 1998.
• Organizovaní, 2017.
• Strážna veža, 1997, 1. február.
• Strážna veža, 1998, 1. december.
• Strážna veža, 2008, 1. august,
• Strážna veža, 2009, 1.február.
• Strážna veža, 2009, 15. február.
• Strážna veža, 2009, 15. november.

Použitá odborná literatúra:

• BeDuhn, Jason, David : Apendix: The Use of “Jehovah” in the NW. In : Truth in Translation. Accuracy and Bias in English Translation of the New Testament. Lanhma – New York – Oxford : University Press of America, 2003, s. 169 – 181.
• DOUGLAS, J, D. (ed.) : Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 2009.
• HOWARD, George : The Tetragram and the New Testament. In : Journal of Biblical Literature, roč. 96, 1977, č. 1, s. 63 – 83.
• ISKROVÁ, Daniela : Náboženstvo izraelského ľudu. Ružomberok : Verbum, 2012.
• POKORNÝ, Petr – HECKEL, Ulrich. Úvod do Nového zákona: Přehled literatury a teologie. Praha : Vyšehrad, 2013.
• RYŠKOVÁ, Mireia. Doba Ježíše Nazaretského: historicko-teologický úvod do Nového zákona .Praha : Karolinum, 2010.
• SANTE, Carmino di : Židovská modlitba. K počátkům křesťanské liturgie. Praha : Oikumené, 1995.

[1] Midraš je hebrejské slovo, ktoré označuje výklad, výskum alebo skúmanie. Týmto slovom sa označuje rabínsky výklad Starého zákona, resp. konkrétnych veršov hebrejskej Biblie.

[2] Problematike vloženia mena Jehova do kresťansko-gréckych Písiem v Preklade Nového sveta (preklad Biblie svedkov Jehovových) sa budeme detailne venovať v samostatnom článku.

Všetky obrázky sú použité za účelom kritiky a sú prevzaté z nasledujúcich zdrojov:  https://www.jw.org/de/publikationen/buecher/jesus/abschluss-dienst/gebet-garten-gethsemane/