Cieľom tohto prvého článku zo sérii článkov venovaných božiemu menu, je objasniť čitateľom historické a náboženské príčiny, pre ktoré prestali židia pri uctievaní používať božie meno Jehova.
„Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto nadarmo vysloví meno Hospodina, svojho Boha!“ Ekumenický preklad
„Nevyslovíš nadarmo meno Jahveho, svojho Boha, lebo Jahve nenechá bez trestu toho, kto jeho meno vyslovuje nadarmo.“ Botekov preklad
V publikáciách Jehovových svedkov sa často negatívne spomína židovský zvyk nevyslovovať božie meno Jehova.[1] Buď ho označujú za prejav poverčivosti (Por. Strážna veža, 1999, 1. február, s. 30; Hlubší pochopení Písma, 1. svazek, 1998, heslo Jehova, s. 820 ) alebo za nesprávny výklad 2. Mojž. 20:7 (Por. Čo učí Biblia, 2017, s. 196). Podľa ich tvrdení skĺzli židia do extrému, keď prestali používať božie meno Jehova, ktoré sa v Starom zákone vyskytuje 6823-krát[2] a to aj v situáciách, kde v príbehoch postavy bežne božie meno používajú:
„Ale čo argument, že Božie meno je „príliš sväté, než aby mohlo byť vyslovované“? Nezdá sa rozumné, že keby Boh považoval svoje meno za príliš sväté na to, aby ho ľudia vyslovovali, vôbec by im ho nezjavil? Samotná skutočnosť, že v pôvodnom texte Hebrejských písiem sa Božie osobné meno vyskytuje vyše 6 800-krát, ukazuje, že Boh chce, aby ho ľudia poznali a aby používali jeho meno.“ (Por. Svet bez vojen, 1993, s. 20, ods. 7)
Častý výskyt mena Jehova je podľa svedkov dôkazom, že Boh si želá, aby bolo jeho meno používané a vyslovované. Podľa svedkov strach zo zneužívania tohto mena vyplýva z dezinterpretácie tretieho božieho prikázania z desatora:
„No nezakazuje vari Desať prikázaní vyslovovať Božie meno? Rozhodne nie! Hoci mnohí takto vykladajú tretie prikázanie, všimnite si, čo uvádza Encyclopaedia Judaica: „Vyhýbanie sa vyslovovaniu mena JHVH… je spôsobené nepochopením Tretieho prikázania (Ex. 20:7; Deut. 5:11), akoby znamenalo: ‚Nebudeš brať meno JHVH, svojho Boha, nadarmo‘, zatiaľ čo v skutočnosti znamená: ‚Nebudeš falošne prisahať pri mene JHVH, svojho Boha.‘“5 Všimnite si, že text nezakazuje ‚brať‘ čiže vyslovovať Božie meno. I keby to však znamenalo ‚brať nadarmo‘ Božie meno, všimnite si, čo uvádza hebrejský lexikón od Koehlera a Baumgartnera o hebrejskom výraze prekladanom „nadarmo“ (po hebrejsky laššavʼ): „vyslovovať nejaké meno bezdôvodne… zneužívať nejaké meno“.6 Teda toto prikázanie nezakazuje používanie Božieho mena, ale jeho zneužívanie.“(Por. Svet bez vojen, 1993, s. 20, ods. 6)[3]
Podľa vyššie uvedených citátov teda židia neoprávnene prestali používať meno Jehova a nepochopili správne význam tretieho prikázania. Aj keď sú tieto argumenty opreté o odbornú literatúru, nepredstavujú všeobecný názor učencov na tento problém. Preskúmajme preto detailnejšie, čo tvrdia odborníci.
Čo vieme o III. prikázaní
V 2. Mojž 20:7 sa píše: „Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto nadarmo vysloví meno Hospodina, svojho Boha!“ Podľa viacerých učencov prax nepoužívať božie meno siaha práve k výkladu tretieho prikázania. Ako sme vyššie uviedli, tento záver prevzali aj svedkovia Jehovovi. Na prvý pohľad si môže čitateľ povedať, že text nevyžaduje hlbší rozbor, veď jeho význam je do oči bijúci – jednoducho nemáme vyslovovať meno „nadarmo“! Situácia sa však viac komplikuje, keď sa pozrieme na pôvodný hebrejský text. Slovo nevyslovíš, heb. n-ś-’ , znamená doslova „vznášať, vynášať, niesť, zdvíhať či doniesť“. V Starom zákone (ďalej SZ) sa vyskytuje 654x. Väzba „nebudeš niesť/nevyslovíš meno“ je výnimočná v celom Starom zákone a vyskytuje sa už len v Ž 16:4, kde označuje nevyslovenie mena. Základným významom je pravdepodobne „vzývanie, vzývaním privolávať“. Oveľa problematickejšie je to so slovom „nadarmo“, heb. šáw’, ktoré možno preložiť ako “márnosť” či “zbytočnosť“. Väzba „niesť k márnosti/zbytočnosti“ je podobne ako v prípade predchádzajúcej väzby v SZ vzácna. Vyskytuje sa len v Ž 139:20. Čo znamená používať božie meno márnivo/zbytočne/nadarmo? K tejto otázke sa vyjadrilo viacero učencov a môžeme konštatovať, že naň jednoducho neexistuje definitívna odpoveď. Jeden z výkladov, ktorý sa ustálil v judaizme a kresťanstve, vidí v III. prikázaní zákaz akéhokoľvek prázdneho, neopodstatneného alebo zbytočného vyslovovania božieho mena pri hovorení. (Por. Tiňo: Exodus, s. 519). Podľa väčšiny bádateľov „niesť k márnosti“ môže znamenať dávať – obetovať modle, ktorá sa v Starom zákone označuje tiež slovom márnosť. V prospech tohto výkladu napovedá aj kontext – predchádzajúce prikázania, ktoré súvisia práve s modlárstvom (idolatria). Obraz a meno božstva boli v starovekých náboženstvách v blízkom vzťahu a vzájomné sa dopĺňali. Meno oproti obrazu bolo však viac jednoznačnejšie ako obraz a ľahšie ho bolo možné zneužívať ako modlu, pretože ho mal človek „stále pri sebe.“ Preto sa s menom božstva narábalo rovnako kulticky a magicky ako s obrazom. Tetragram nemal slúžiť ako magický talizman, ktorým si bolo možné Boha podmaniť a prinútiť ho plniť priania človeka (Por. Dohmen: Decalogue, 2014, s. 196 – 197). Odborník na SZ, prof. Heller o pôvodnom znení tohto prikázania píše:
„Pôvodný význam bol pôvodne oveľa konkrétnejší a nadväzoval na magické privolávanie božstva v kulte. Meno nie je v staroveku len rozlišujúcim názvom, ale obsahuje samotnú podstatu a silu jeho nositeľa.“ (Heller: Desatero, s. 202 – 203)
Podobne aj nemeckí bádatelia a odborníci na SZ, Martin Noth a Gerhard von Rad prijímajú tézu o magickom zneužívaní božieho mena, ktorá je prítomná v III. prikázaní:
„V pozadí (tretieho prikázania) je poňatie, že meno je súčasťou podstaty jeho nositeľa, že teda nositeľ mena je v ňom tajomne prítomný. Preto ten, kto pozná božie meno, môže využívať božskú moc skrytú v mene takým spôsobom, že prostredníctvom nej bude pôsobiť požehnanie či kliatbu, že s ňou bude zariekať a čarovať a vôbec ju využívať k rôznym magickým praktikám.“ (Noth: Das 2. Buch Mose Exodus 1973, s. 131)
„Slovo šáw’ asi pôvodne označovalo kúzlo, a tak si možno predstaviť, že aj v Izraeli existovalo pokušenie používať Pánovo meno na temné a nebezpečné praktiky.“ (Rad: Theologie des Alten Testaments. 1963, s. 185)
Mágia a božie meno
Na to, aby sme chápali dôvody, prečo židia prestali používať meno Jehova, musíme v prvom rade poznať myslenie a praktiky starovekého človeka. Židia dostali zákaz zobrazovať si Boha (por. 2. Mojž. 20:4). Prečo? Pretože v staroveku sa obrazy používali k rôznym magickým a okultným praktikám a židia sa mali vyhýbať akýmkoľvek magickým predstavám o Bohu. (Por. Schubert, Židovské náboženství…,2010, s. 26). Podliehali židia týmto praktikám? Jehovovi svedkovia na podporu myšlienky, že židia pôvodne bežne vyslovovali meno Jehova citujú uznávaného odborníka Dr. Abrahama Cohena. Ten vo svojej najznámejšej knihe Talmud pre každého o tradícii nevyslovovať božie meno píše:
„Zdá sa, že v biblických dobách neexistovali voči jeho (rozumej meno JHVH – poznámka autora) používaniu v bežnom rozprávaní žiadne zábrany. Pripájanie Jah alebo Jahu o osobným menám, ktoré medzi Židmi pretrvávalo dokonca aj po babylonskom exile, naznačuje, že používanie tetragramu nebolo zakázané. Avšak v rannom rabínskom období bolo vyslovovanie Mena obmedzené na chrámovú bohoslužbu. Bolo stanovení pravidlo: „Vo svätyni bolo Meno vyslovené tak, ako je napísané, ale mimo neho bolo používané zastupujúce meno. (Sota VII, 6)” (Citát z knihy Cohen: Talmud pro každého. 2006, s. 60; vlastný preklad uvádza brožúra Svet bez vojen, 1993, s. 20, ods. 9)
Ako ukazuje tento citát, odborníci nepochybujú o tom, či sa meno Jehova používalo. Na to máme mnoho dôkazov, ktoré nie je potrebné uvádzať, nájdeme ich mnoho aj v publikáciách svedkov Jehovových. Kľúčové je pre nás porozumieť, kedy nastal zlom. Nepoznáme čas, ale vieme, že v istom bode začali židia zneužívať božie meno Jehova na magické účely a pristupovať k nemu poverčivo. Vedúci zbor Jehovových svedkov o tejto skutočnosti vie, avšak zľahčuje ho nasledovným argumentom:
„Tvrdí se také, že účelem bylo zabránit, aby jméno nebylo používáno při magických rituálech. Takový důvod by ovšem byl velmi nelogický; je totiž zřejmé, že čím méně by se toto jméno používalo, tím by bylo tajemnější a tím více by se hodilo těm, kdo provozují magii.“ (Hlubší pochopení Písma, 1.svazek, 1998, heslo Jehova, s. 820)
V niečom tu majú svedkovia pravdu – židia skutočne začali nazerať na tetragram magicky, čo sa aj odzrkadlilo na obrovskom význame, ktorý sa kládol na jednotlivé písmená tetragramu v kabale:
„Cez pôvodné zásadné odmietanie magických praktík viedla práve predstava o nevysloviteľnosti božieho mena sekundárne k možnosti magicky božie meno opisovať a taktiež ho magicky zneužívať. Práve preto, že sa božie meno nesmelo vyslovovať, rozšírila sa predstava, že v ňom spočíva zvláštna sila.“ (Schubert: Židovské náboženství, 2010, s. 27; tiež Idel : Kabala. Nové pohledy, s. 129 – 136; Scholem: Kabala a její symbolika, s. 40 – 46).
Mýlia sa ale v tom, že takéto tvrdenie je “veľmi nelogické”. Archeológovia a epigrafici, ktorí majú dnes k dispozícii desiatky materiálnych dôkazov, potvrdzujú, že židia začali používať meno Jehova ako talizman, teda v presnom rozpore s druhým prikázaním v 2.Mojž. 20:7. Uznávaný rakúsky orientalista a judaista, prof. Kurt Schubert píše:
„Početné amulety a zaklínacie formule…sú zreteľným dôkazom toho, že Židia používali opis božieho mena (jhvh – poznámka autora) namiesto nevysloviteľného mena celkom magicky.“ (Schubert: Židovské náboženství.., 2010, s. 28)
Pôvodná prax vyplývajúca z III. prikázania nezneužívať meno ako modlu či na magické účely bola nahradená presným opakom toho, čo prikázanie hovorilo. Ako výsledok tohto zneužívania sa postupne v judaizme etablovala prax, ktorá jej mala zabrániť. Náboženskí predstavitelia si boli čoraz viac vedomí toho, že pravého Boha nemožno spútať žiadnym slovom (zaklínať ho), ani mať nad nim moc. Pravého Boha totiž nemožno poznať ako človeka či ktorúkoľvek inú vec. Rovnako ho nemôžeme menom oslovovať ako ktorékoľvek iné pohanské božstvo či vec:
„Ľudia boli totiž všeobecne presvedčení, že keď budú poznať meno nejakej veci, budú ju môcť ovládať a podľa ľubovôle používať. A netýkalo sa to len predmetov, ale aj živých bytostí, ľudí a duchov….Ale v náboženstvách národov, ktoré obklopovali Izrael sa toto presvedčenie nezastavilo ani pred bohmi. Keď poznali meno nejakého boha, mohli ho „zaklínať“, tzn. mohli ho prinútiť, aby plnil ľudské priania….Preto napríklad starí Egypťania verili, že ich najvyšší Boh Amon sa dal ľuďom spoznať pod rôznymi menami, ale nikdy nie pod svojim vlastným, skutočným – aby ho ľudia nemohli „zaklínať“ vo svoj vlastný prospech.“ (Pesch: Desatero, 2013, s. 41 – 42)
„V židovskom ponímaní dať niekomu meno znamená poznať jeho najhlbšiu realitu bytia, poznať jeho povolanie, jeho poslanie a jeho osud. Inými slovami povedané, dať niekomu meno znamená mať v rukách jeho život, mať nad ním moc, jednoducho ho vlastniť. Je však evidentné, že „vlastniť“ Boha nie je možné. A toto je dôvod, pre ktorý židia považujú Božie meno Jhvh, ktoré označuje podstatu, za nevysloviteľné.“ (Iskrová: Náboženstvo izraelského ľudu, 2012, s. 41)
Známa odborníčka na náboženstvá, prof. Karen Armstrongová objasňuje kultické pozadie, ktoré sa skrýva za zákazom vyslovovania mena Jehova:
,,O povahe Boha sa nesmie diskutovať, nikto nesmie podniknúť nijaký pokus manipulovať Bohom, ako robili pohani vždy, keď svoje božstvá oslovovali menom. Židia sa nakoniec rozhodli nevyslovovať meno „Jahve“, čo bolo nevyslovené priznanie, že možnosť vyjadriť božskú skutočnosť je taká obmedzená, že väčšinu pokusov treba pokladať za rúhanie.“ (Armstrongová: Kauzu vyhral Boh, 2014, s. 59 – 60; Por. tiež Douglas : Nový biblický slovník, s. 442)
Ako ukazujú výroky popredných učencov, za tradíciou nevyslovovať tetragram sa skrývala snaha vyhnúť sa modlarskému a magickému zneužívaniu božieho mena. Aj keď nevieme presne povedať, kedy sa táto prax prvýkrát objavuje, vieme s istotou, že siaha do predkresťanských čias a v čase Ježiša bola rozšírená. Prečo je pre dnešných kresťanov, obzvlášť pre Jehovových svedkov dôležité poznať a porozumieť židovskej tradícii nevyslovovať meno Jehova? Pretože táto tradícia bola živá v čase zakladateľa kresťanstva – Ježiša Nazaretského a jeho ranných učeníkov v 1.stor. V nasledujúcom článku Meno Jehova v predkresťanskej ére sa pozrieme na konkrétne dôkazy ktoré potvrdzujú, že pred nástupom kresťanstva bola tradícia nevyslovovať božie meno už všeobecne rozšírená.
Zhrnutie
- Židia v staroveku používali meno tetragram JHWH
- Židia prestali používať tetragram v bežnej reči, pretože sa začal zneužívať na magické účely.
- Výklad III. prikázania nie je tak jednoznačný a názory odborníkov sa naň rozchádzajú.
Použitá literatúra svedkov Jehovových
- Svet bez vojen, 1993.
- Hlubší pochopení Písma, 1. svazek, 1998.
- Strážna veža, 1999, 1. február.
- Čo učí Biblia, 2017.
Použitá odborná literatúra
- ARMSTRONGOVÁ, Karen : Kauzu vyhral Boh: Čo v skutočnosti znamená náboženstvo. Bratislava : Tatran, 2014.
- COHEN, Abraham : Talmud pro každého. Praha : Sefer, 2006.
- DOHMEN, Christoph : Decalogue. In: DOZEMAN, Thomas, B – EVANS, Craig, A – LOHR, Joel, N : The Book of Exodus : Composition, Reception and Interpretation. Leiden – Boston : Brill, 2014.
- DOUGLAS, J, D. (ed.) : Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 2009.
- HELLER, Ján: Desatero. In: Hlubinné vrty. Praha : Kalich, 2008.
- IDEL, Moše : Kabala. Nové pohledy. Praha : Vyšehrad, 2004.
- ISKROVÁ, Daniela : Náboženstvo izraelského ľudu. Ružomberok : Verbum, 2012.
- NOTH, Martin : Das 2. Buch Mose Exodus (Das Alte Testament Deutsch Neuse Gottinger Bibelwerk). Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 1973.
- PESCH, Otto, Hermann : Desatero božích přikázání. Praha : Vyšehrad, 2013.
- RAD VON, Gerhard: Theologie des Alten Testaments. Band 1: Die Theologie der geschichtlichen Ůberlieferungen Israel, München : Chr. Kaiser, 1963.
- SCHOLEM, Gerschom : Kabala a její symbolike. Praha : Volvox Globator, 1999.
- SCHUBERT, Kurt : Židovské náboženství v proměnách věků. Zdroje, teologie, filosofie, mystika. Praha : Vyšehrad, 2010.
- TIŇO, Jozef (ed.): Exodus (Komentáre k Starému zákonu, 3. zväzok). Trnava : Dobrá kniha, 2013.
Poznámky
[1] Napriek tomu, že sa nestotožňujeme s touto podobou prekladu tetragramu JHWH, v tejto sérii článkov pre zjednotenie budeme používať formu Jehova.
[2] Por. ISKROVÁ, Daniela: Náboženstvo izraelského ľudu. Ružomberok: Verbum, 2012, s. 41.
[3] Svedkovia sa v citáte odvolávajú na nasledujúce diela. Formát nechávame ako je uvedený v pôvodnej publikácii: 5 Encyclopaedia Judaica (druhá dotlač), 1973, zväzok 7, strana 679; 6 Lexicon in Veteris Testamenti Libros, Koehler a Baumgartner, 1953, strana 951.
[4] Septuginta je grécky preklad Starého zákona, ktorý vznikol niekedy v 3. stor. pred n.l. v Alexandrii. Problematike mena Jehova v Septuaginte sa budeme venovať v nasledujúcich článkoch.
