Ako ovládať minulosť a myslenie ľudí – Kniha 1984

Prinášame vám ďalšiu knihu v rubrike venovanej knihám, ktoré by si mal prečítať každý Jehovov svedok alebo záujemca o náboženstvo svedkov.

---

“Ten, kto ovláda minulosť ovláda aj budúcnosť; a ten, kto ovláda prítomnosť, ovláda aj minulosť.” George Orwell

---

Kultové dielo 1984 Georga Orwella patrí k známym klasikám, ktoré sú dodnes čítané. V médiách sa z času na čas objaví narážka na túto knihu, hoci pri čítaní niektorých článkov som mal pocit, že ju autori ani nečítali. Na titul som chcel upozorniť dávnejšie, ale bránil mi v tom fakt, že som ho sám nečítal. Včera som prečítal poslednú stranu a tak vám prinášam recenziu na túto podivuhodnú knihu, ktorú by si skutočne mal (nielen) prečítať každý Jehovov svedok. Ešte predtým ako sa pustím do písania, musím povedať, že čítať ju bolo v niečom veľmi obtiažne. Strana za stranou ma utvrdzovali v tom, aké náročné je pre Jehovových svedkov priznať si, že sú deň čo deň klamaní a celý ten vysoko premyslený a fungujúci systém je postavený na lžiach, manipulácii a sústavnej kontrole ich myslenia. Vďaka absolútnej neznalosti dejín svojho náboženstva a bez prístupu k staršej literatúre a historických faktov sú odrezaní od vlastnej minulosti aj prítomnosti. Mechanizmy, ktoré používa vedúci zbor a vedúca hierarchia tejto organizácie sú v mnohom analogické tomu, čo Orwell detailne opisuje vo svojej knihe. Pusťme sa teda do toho.

Dej knihy je situovaný do totalitného prostredia, ktoré v niečom pripomína svet (nielen) Jehovových svedkov. Celé sa to točí okolo hlavnej postavy Winstona Smitha. Ten pracuje na “ministerstve pravdy” a jeho každodennou prácou je meniť minulosť podľa aktuálneho názoru a pravdy Strany. Stará literatúra a publikácie sú upravované a informácie v nich sú nahrádzané “správnymi” faktami, ktoré Strana považuje za aktuálnu “pravdu”. Smith si časom začne uvedomovať, že niečo v jeho živote nie je v poriadku. A tento pocit naštartuje sériu udalostí, ktoré vyvrcholia jeho vnútornou a nakoniec vonkajšou vzburou. Tie ho uvrhnú do rúk ideopolicie – kontrolného totalitného orgánu, ktorý má na starosti ideologickú “pravovernosť” občanov. Winston sa musí nielen priznať k tomu, čo nespáchal, ale pošliapať vlastné svedomie, názory a presvedčenia a byť schopný prijať, že 2+2 sú 5, keď o tom Strana rozhodne. V pozadí sa črtá otázka, ktorú Orwell načrtol už v úvode knihy: je možné si aj napriek totalitnému útlaku a kontrole za každých okolností  zachovať vo vlastnej hlave myšlienky, ktoré nik nevidí a ktoré sa nezhodujú so všeobecne vyžadovanou pravdou? Existuje autorita, ktorá vás dokáže do tej miery kontrolovať a manipulovať, že zapriete vlastnú minulosť, spomienky vyhlásite za klamstvá, milovanú osobu za kacíra, bielu za čiernu a včerajšiu pravdu za dnešnú lož?

Toľko len veľmi stručne k deju. Čo považujem za dôležité spomenúť sú princípy, na ktorých celý totalitný systém funguje. Strana sa riadi podľa troch hesiel:

1. Vojna je mier
2. Sloboda je otroctvo
3. Nevedomosť je sila

Zamerajme sa na posledné heslo. To v knihe často rezonuje a týka sa našej témy. Celý totalitný režim funguje na absolútnej kontrole informácií a myslenia ľudí. Ako sa niečo také dá? Kontrolou a modifikáciou všetkého, k čomu majú ľudia bežne prístup a čo formuje ich mienku – noviny, knihy, média, filmy, fotografie.

“Deň za dňom a takmer minútu za minútou prispôsobovali minulosť prítomnosti. Takto sa dokumentárne dala dokázať správnosť každej predpovede Strany, nesmela zostať zaznamenaná nijaká správa, nijaký názor, ktoré by protirečili potrebám bezprostrednej súčasnosti. Celá história bola palimpsest, dočista oškrabaný a prepisovaný toľko raz, koľko bolo nutné.”  (s. 37)

Neexistuje fakt alebo názor, ktorý by strana ponechala, aby spochybnili “pravdu”.  Vo všetkom panuje dokonalá jednota a všetci “musia” myslieť rovnako, mať identické názory na minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Rozdielnosť je hriech, ktorý sa v knihe trestá smrťou.

“A ak všetci ostatní prijímajú lož, ktorú Strana vytvára – ak všetky záznamy tvrdia rovnakú rozprávku – potom lož vchádza do histórie a stáva sa pravdou.” (s. 32)

“Ten, kto ovláda minulosť ovláda aj budúcnosť; a ten, kto ovláda prítomnosť, ovláda aj minulosť.” (s. 32)

“Oveľa dôležitejším dôvodom na upravovanie minulosti je nutnosť zabezpečiť neomylnosť Strany.” (s. 176)

“Ak fakty vravia niečo iné, potom treba fakty zmeniť. A tak sa história jednostaj prepisuje.” (s. 176)

“Minulosť je to, na čom sa dohodnú záznamy a pamäť. A keďže Strana ovláda všetky záznamy, ale aj mysle svojich členov, vyplýva z toho, že minulosť je taká, akú ju Strana chce mať.” (s. 176)

Tieto citáty sú odpoveďou na otázku niektorých Jehovových svedkov, prečo by im organizácia mala klamať. Pretože potrebuje od svojich členov, aby jej absolútne a bezvýhradne verili. Ak by členovia poznali jej minulosť, stratili by dôveru v prítomnosť – v “pravdu”, ktorú od nich vedúci zbor dnes požaduje. V tejto svojej politike ide tak ďaleko, že nemá problém falšovať vlastnú literatúru, vytrhávať z nej citáty či sa tváriť, že nič také nebolo nikdy napísané. Žiaľ, už Ch. T. Russell menil svoje prvotné texty, aby nebolo vidieť, čo pôvodne učil. Odvtedy sa to deje až do dnešných dní.

Nikdy predtým nebol vedúci zbor Jehovových svedkov tak ohrozený informáciami a faktami ako dnes. Svedkovia, ktorí vstúpili do organizácie v 90. rokoch nemali prístup k žiadnym faktom o minulosti tohto náboženstva. Dnes je situácia úplne iná. Internet a rozmach kníh bráni kontrole toku informácií a každý útok vedúceho zboru na vzdelanie, na univerzity či “odpadlíkov” len ukazuje jeho strach z toho, ako veľmi zraniteľne sa jeho vedenie cíti. Je smutne známym faktom, že Jehovovi svedkovia vedia o histórii svojho náboženstva žalostne málo. Organizácia vo svojich publikáciách kontroluje svoj obraz o minulosti, a preto väčšine svedkov ani len nenapadne niečo spochybňovať. Svedkovia nie sú povzbudzovaní, aby sami študovali staršie publikácie či sa zaujímali o jej predchádzajúce učenie. Najhoršie epizódy z ich dejín sú v oficiálnej historiografii buď “vygumované” alebo podané v zľahčenom obraze, akoby šlo len o malú nedôležitú drobnosť. Organizácia povýšila klamstvo o sebe na oficiálnu politiku. Všetci prijímajú rovnakú lož a keďže ju zdieľajú všetci, stáva sa kolektívnou pravdou.

“Pravovernosť znamená nemyslieť – nepotrebovať myslieť. Pravovernosť je nevedomosť.” (s. 48)

Celý teokratický systém stojí primárne na nevedomosti svojich členov. Tí prijímajú len “pokrm” svojej organizácie bez toho, aby mali na výber, či je to pravda alebo nie. Lojalita voči systému ja maximou, o ktorej sa nepochybuje. Orwell v knihe používa pojem doublethink – dvojité či dvojnázorové myslenie. O čo ide? Ide o psychologický jav, keď človek zmýšľa dvojakým – navzájom odporujúcim spôsobom. V jednom prípade evidentne platí, že 2+2=4, inokedy, keď to Strana vyžaduje je 2+2=5. Jehovovi svedkovia fungujú na princípe doublethinku neustále. Zatiaľ čo pri ostatných náboženstvách nemajú problém ich kritizovať  pre diskreditujúcu minulosť, študovať kriticky ich náuky, v prípade vlastného náboženstva sú ochotní do krajnosti odpustiť čokoľvek. Tie kritériá, ktoré diskvalifikujú iné náboženstvá, pri svedkoch zázrakom neplatia. Svedkovia očakávajú od druhých ľudí niečo, čo sami nie sú ochotní robiť. Sú schopní súčasne prijímať, že vedúci zbor nie je vedený svätým duchom a súčasne si nejako neurčito v mysliach racionalizovať, že predsa len nejako svätý duch vedie organizáciu. Aj keď vidia negatíva, nevyvodzujú dôsledky a zodpovednosť. Keďže sú na organizácii absolútne závislí, sú jej ochotní odpustiť čokoľvek.  Viera mnohých Jehovových svedkov v organizáciu je postavená na iracionálnych základoch a preto ju nemožno racionálne vyvrátiť. Čomu nerozumieme, na čo nemáme odpoveď či sme o tom nepočuli – to spadá do oblasti filozofovania, “svetskej múdrosti” a agendy Satana. Dá sa ešte elegantnejšie zbaviť zodpovednosti za vlastnú hlavu?

“Strana vyhlási, že dva a dva sú päť a vy tomu budete musieť veriť. Skôr či neskôr to nevyhnutne začnú tvrdiť; vyžiada si to logika ich postavenia…Kacírstvom nad kacírstva je zdravý rozum.” (s. 69)

Ktokoľvek, kto sa čo i len myšlienkou prehreší voči Strane, je zlikvidovaný. Každý donáša na každého a akékoľvek vybočenie v podobe odlišného názoru sa trestá. Ľudia sú vedení k tomu, aby nepochybovali, kriticky nerozmýšľali a dopredu prijímali všetko, čo je im povedané. Myslenie človeka “uspôsobili tak, aby nebol veľmi ochotný a schopný uvažovať o čomkoľvek priveľmi hlboko.” (s. 175) Ako to dosiahnuť? Ako možno zabrániť človeku pochybovať? Všimnime si, ako to urobila Strana v knihe a ako to rieši vedenie Jehovových svedkov. V ľuďoch je pestovaný inštinkt, aby okamžite zavrhli akúkoľvek “odpadlícku” myšlienku a nezamýšľali sa nad ničím, čo by podkopávalo ich presvedčenie a lojalitu voči Strane. Orwell tento inštinkt nazýva crimestop:

“Crimestop znamená schopnosť zháčiť sa takmer inštinktívne pred každou nebezpečnou myšlienkou. Obsahuje aj zručnosť nechápať zmysel analógii, neschopnosť postrehnúť logické chyby, neporozumieť najjednoduchším argumentom, ak sú neprijateľné…nudiť a znepokojovať sa každým myšlienkovým pochodom, ktorý by mohol vyústiť do kacírstva. Skrátka a dobre, crimestop znamená ochrana hlúposti.” (s. 175)

Jehovov svedok nesmie pochybovať o svojej viere, je varovaný pred akoukoľvek literatúrou, ktorá by mohla podkopať jeho dôveru v organizáciu. Svedok sa nezamýšľa nad svojou vierou, pretože už dopredu je vlastníkom pravdy. Preto sa bežne svedkovia len málokedy pýtajú: “kedy si sa krstil?”, ale používajú skôr formuláciu “kedy si spoznal pravdu?”. Negatívne javy sú veriacimi zľahčované – každý robíme chyby, organizácia je nedokonalá, aj v staroveku ľudia hrešili, spomeň si na Dávida, Éliho, Petra – a tak dokážu zľahčiť a ospravedlniť všetko. Ide o prejav crimestopu – imunitného systému viery, ktorý ju má chrániť za každú cenu bez ohľadu na pravdivosť/nepravdivosť povedaného. Máloktorý svedok si pri týchto slovách uvedomí, že ani tieto argumenty nie sú jeho, ale ich len mechanicky prevzal z literatúry svedkov nevediac, že presne toto organizácia chce. Víťazstvom organizácie nad životom svedkov je fakt, že svedkovia vyhlasujú jej myšlienky za svoje. Myslia si, že je to ich názor, ich argument či ich presvedčenie, no v skutočnosti nerobia nič iné ako to, že v hypnóze recitujú “pravdu” svojej strany – vedúceho zboru.

Odpadlíci a kritici sú v literatúre zobrazovaní výlučne negatívne, čo je aj ďalší bod spoločný s knihou 1984. Aj tu Strana vytvárala obraz nepriateľa, ktorým strašila svojich občanov a pestovala v nich nenávisť voči “odpadlíkom” a kritikom režimu. Keď zlikvidujete opozíciu, vždy máte pravdu vo svojich rukách, pretože ste jediný, kto ju tvorí a ovláda. To vedel každý totalitný režim. A každý mal pre to vysvetlenie, racionálne vysvetlenie, keďže vysvetlenie sa vždy nájde, minimálne ho vyrobíme. A máme tu novú pravdu – nové svetlo, ktoré svedkovia musia prijímať, musia obetovať svoj vlastný rozum na oltári teokracie, pretože “kam inam by sme predsa šli”.

“Všetko, čo Strana považuje za pravdu, pravda je. Realitu nemožno vidieť inak ako očami Strany.” (s. 206)

Kto sa postaví “pravde” – potenciálnemu budúcemu omylu, ako sa stalo pravidlom v dejinách organizácie – je prostredím osočovaný, má slabú vieru, spochybňuje Jehovove opatrenia v podobe verného otroka, je pyšný, nechal sa zmiasť Diablom. Vždy bude problém len vo vás, vždy sa budete mýliť a organizácia bude mať pravdu do tej chvíle, kým nepríde “nová pravda”, ktorá bude aktuálnou pravdou, hoci tá predtým sa nenazve “omylom”, ale “predchádzajúcim poznaním”. Slová ako omyl, falošné proroctvá či zlyhania sa nepoužívajú, pretože by mohli negatívne pôsobiť na členov – oslabiť ich dôveru. Organizácia podobne ako Strana ovplyvňuje jazyk a tým pádom aj myslenie svojich členov. V knihe 1984 mal umelo vytvorený jazyk obmedzovať myslenie a zabrániť jeho rozvoj (s. 245). Jehovovi svedkovia sú takisto programovaní jazykom ich publikácií, videí či prednášok. To sa prejavuje častým používaním teokratických floskúl, zautomatizovaných fráz a autoindoktrinačných vyjadrení, ktoré majú svedka uistiť, že aj tak má nakoniec pravdu. Používanie odbornejších pojmov či synoným vyvoláva u svedkov nedôveru, podozrievavosť a napätie. Aby sa odlíšili od ostatných cirkví, úmyselne používajú vlastné ekvivalenty kresťanských pojmov (spása – vykúpenie, cirkev – zbor, milosť – milosrdenstvo…).

1984 nie je knihou len pre svedkov. Je aktuálna všade, kde jednotlivec či skupina nadobudnú dojem, že sú vlastníkmi „pravdy“, ktorú bez výhrad musí ich okolie prijímať. Zákerná totalita nie je viditeľná hneď, avšak ak poznáme princípy, na ktorých funguje, ľahko ju rozpoznáme. Preto povzbudzujem všetkých čitateľov, aby si rozhodne túto knihu zohnali a sami si urobili obraz o tom, ako funguje “dokonalá” totalita.

Citáty sú prevzaté z vydania George Orwell: 1984. Bratislava : Slovart, 2013