Rozhovor s prof. Mrg. Frantíškom Ábelom, PhD. na tému: Božie meno a prví kresťania

V rámci článkov na stránke jwfakty.sk prinášame prvý zo série rozhovorov s odborníkmi z rôznych akademických odborov, ktorí sa vyjadrujú k tvrdeniam alebo učeniu svedkov Jehovových. Dnes prinášame rozhovor so slovenským profesorom Františkom Ábelom, ktorý sa špecializuje na Nový zákon a prednáša na Univerzite Komenského predmety ako Dejiny novozmluvnej doby či Úvod do Novej zmluvy. Profesorovi Ábelovi sme položili niekoľko otázok týkajúcich sa používaniu tetragramu a prvých kresťanov.

Jehovovi svedkovia argumentujú, že ak sa tetragram – božie osobné meno – nachádza v Starom zákone takmer 7 000x, automaticky to musí znamenať, že sa musel nachádzať aj v Novom zákone. Čo si myslíte o tejto argumentácii?

Takýto prístup je nevedecký a zároveň zreteľne účelový. Neberie do úvahy historický vývoj, kontext, ani sémantický aspekt používania hebrejských výrazov, ktorým autori textov, ktoré sú dnes súčasťou hebrejskej Biblie (Starej zmluvy v kresťanských Bibliách), označujú fenomén Boha. Dôležité je uvedomiť si, prečo a s akým zámerom židovstvo dospelo k tomuto „pomenovaniu“ Boha. Základom je text v Ex 20, 4 – 5, čiže zákaz modloslužby. Keďže staroveký svet charakterizovalo magické chápanie a používanie rôznych obrazov, resp. zobrazení božstiev, ide tu primárne o odmietnutie magickej predstavy Boha. Tento zámer vidno ešte výraznejšie v Ex 3, 14, čiže Božia odpoveď Mojžišovi:‎ ‎ אהיה אשר אהיה(„Ehje ašer ehje“ [„som, ktorý som, prípadne budem, ktorý budem]). Inými slovami, Boh je v skutočnosti nepomenovateľný, a to aj napriek tomu, že človek používa v komunikácii rôzne označenie, resp. mená. Táto Božia odpoveď Mojžišovi vylučuje akúkoľvek formu a možnosť ľudskej manipulácie s Bohom. Nik nemôže prostredníctvom poznania a vyrieknutia Božieho mena s Bohom manipulovať, čiže primäť Boha ku konaniu. Boh sám určuje čas, miesto a okolnosti svojho konania. Jednotlivé označenia Boha – Él (Boh/boh); Él-šadday (všemohúci Boh); Él elyón (najvyšší Boh); Cevaot (zástupy/mocnosti); Elohim a Jhvh znamenajú iba Božie aspekty a funkcie, v žiadnom prípade substancie, ktorými by bolo možné Bohom magicky manipulovať, čo bolo charakteristické pre väčšinu orientálnych náboženských kultov v staroveku.

V rabínskej tradícii čítame (Ex Rabba 3): „‛A Boh povedal Mojžišovi’ [Ex 3, 14]: K tomu hovorí rabi Abba bar Memel: Svätý, nech je zvelebený, povedal Mojžišovi: Chceš poznať moje meno? Volám sa podľa svojich činov. Niekedy som El-Šadday, inokedy Ceva’ot, Elohim, Jahve. Keď súdim tvorstvo, som Elohim, keď vediem vojnu proti bezbožníkom, som Ceva’ot, keď trestám hriechy ľudí, som sa El-Šadday, keď prejavujem ľútosť nad svojim svetom, som Adónaj (Jhvh). (voľný vlastný preklad; uvedené podľa: SCHUBERT, Kurt. Židovské náboženství v proměnách veků. Praha : Vyšehrad, 2010, 25)

Svedkovia dodnes tvrdia, že výslovnosť tetragramu – Jehova – je dnes stále populárnou formou prekladu. V odbornej literatúre sme však nič podobné nenašli. Práve naopak. Učenci argumentujú, že forma Jehova vznikla chybným prepisom 4 spoluhlások tetragramu a heb. adonay. Ako sa Vy pozeráte na tento preklad?

Správne. Ide vlastne o nedorozumenie, respektíve nepochopenie spôsobu, akým židovstvo pristupuje k vyslovovaniu Božieho mena. Je nevyhnutná prinajmenšom elementárna znalosť biblickej hebrejčiny a tzv. punktácie, čo je systém znakov, ktoré nahrádzajú neexistujúce samohlásky, aby bolo možné zabezpečiť správnu výslovnosť jednotlivých slov tvorených výhradne spoluhláskami. Z uvedeného vyplýva, že tetragram sa má čítať ako אֲדֹנָי (Adónaj = Pán), preto sa píše (ale nečíta) יְהוָה (Jahve). V hebrejčine sa tomuto fenoménu hovorí kev (je napísané), qǝrē (treba čítať). Preto sa pod tetragram Jhvh píšu samohláskové znaky slova Adónaj = יְהוָה (Jahve). Keďže spoluhlásky ע ח ה  א – sú guturály (hrdelnice), píšu sa pod ne odlišné samohláskové znamienka, než je tomu v prípade ostatných spoluhlások. Jednoducho povedané, ak by sme toto slovo mali priamo prečítať, výslovnosť by mala byť Jahve, no, ako už bolo zdôraznené, máme čítať Adónaj = Pán.

Vo svojej encyklopédii Hlbšie pochopenie Písma Jehovovi svedkovia píšu, že nemáme žiaden oprávnený dôvod tvrdiť, že by sa zvyk vyhýbať alebo nevyslovovať tetragram vyskytol pred 1. resp. 2. stor. n. l. Náš výskum štúdií na tému tetragramu však ukazuje, že už kumránske zvitky potvrdzujú prax nahrádzať tetragram inými skratkami či pojmami. Rovnako apokryfy, mimobiblická literatúra (Filón, Aristobulus, Flavius) a paleografické nápisy dokazujú, že tetragram bol nahrádzaný gréckymi slovami kyrios či theos. Ako to vidíte Vy?

V prvom rade platí, že Židia sa vyhýbali vyslovovaniu Božieho mena, aby sa nedopustili jeho zneužitia alebo znesvätenia. Pretože poznaním mena sa dá nebezpečným spôsobom uplatňovať moc alebo čarovať, nesmie sa nikto ani najmenej dotknúť vznešenosti Božieho mena. Tóra priamo zakazuje zneužívať Božie meno, ani ho znázorňovať obrazom, či tvarom (Ex 20, 4n). Nevyslovovanie Božieho mena je tak primárne vyjadrením odmietnutia magickej predstavy Boha (cf. Ex 3, 14). Znovu treba zopakovať, že jednotlivé zástupné označenia Boha vyjadrujú iba Božie aspekty a funkcie, nie rôzne substancie Boha, ktorými by bolo možné magicky manipulovať. Božie meno Jahve (JHVH) sa v kumránskych textoch píše väčšinou starohebrejským písmom, alebo sa namiesto neho píšu štyri bodky. V najstarších rukopisoch gréckeho prekladu Starej zmluvy – Septuaginty (LXX) je tetragram napísaný tiež starohebrejskými literami. Keď sa čítal biblický text, namiesto Božieho mena sa vždy povedalo „Pán“ (Adónaj). Podľa tradície Mišny iba jeden raz v roku smel veľkňaz vysloviť Božie meno v liturgii Veľkého dňa zmierenia (Jom kippur) v najsvätejšej svätyni chrámu: „Veľkňaz obrátil svoju tvár k najsvätejšej svätyni a vyslovil v ten deň desaťkrát Božie meno.“ (Mišna, Sota VII, 6; T Jom II, 2 [Zuckermandel, 183]). Kňazi, ktorí boli v jeho blízkosti, padli s bázňou na zem, spev chrámových zborov bol taký silný a hlasný, že nikto nemohol počuť hlas veľkňaza. Prečo práve toto meno? S istotou možno povedať, že nie kvôli tomu, že je jediné pravé. Dôvodom môže byť – a to vieme iba z neskoršie zaznamenaných tradícií židovských učencov, ktoré sú zapísané v textoch Talmudu – to, že Jahve označuje vždy kategóriu zľutovania, čo je počas sviatku Jom kippur podstatné a súčasne aj hlavné.

Keďže sa Židia starostlivo vyhýbali vysloveniu Božieho mena, používali rozličné opisy. Veľmi často sa používajú výrazy: „Svätý, nech je pochválený“, „Najvyšší“, „Večný“, „Všemohúci“, „Pán neba“ a iné. Používali sa aj iné označenia, ktoré náznakovo poukazovali na Boha. Hovorili napríklad o nebi, keď mali na mysli Boha. V Matúšovom evanjeliu sa najčastejšie používa výraz „kráľovstvo nebeské“, čo neznamená nič iného ako „kráľovstvo Božie“. Keď sa hovorí, že pred anjelmi v nebi je radosť nad hriešnikom, ktorý sa obráti (Lk 15, 7.10), hovorí sa tým o radosti Božej. Keď Ježiš kladie zákonníkom otázku, či Jánov krst bol z neba alebo od ľudí, znamená to: „alebo od Boha alebo od ľudí“ (Mk 11, 30 par). Aj slovom „Moc“ sa poukazuje na Boha (Mk 14, 62 par: „Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci…“). V targumoch, ktoré podávajú starozmluvný text v aramejskej parafráze, nahrádza často Božie meno výraz „slovo“ (totiž Božie slovo, aramejsky memra). Často sa hovorí aj o „prebývaní“ (totiž Boha), alebo o „mene“. Častý opis Božieho mena spočíva v tom, že sa používajú pasívne výrazy na charakterizovanie Božieho konania. Tento spôsob vyjadrovania sa nachádza aj na mnohých miestach Novej zmluvy, napríklad v blahoslavenstvách (Mt 5, 3 – 10; Lk 6, 20 – 23).

Svedkovia učia, že Ježiš a jeho apoštoli museli používať tetragram. Jeden z hlavných predstaviteľov Organizácie svedkov Jehovových napríklad vyhlásil: „Na základe toho mnohí učenci pripúšťajú, že Ježiš a jeho učeníci používali Božie meno, keď citovali z Hebrejských Písiem.“ Tu sa odvoláva na zlomky Septuaginty, ktoré obsahujú tetragram v paleohebrejčine (napríklad papyrus Foud 266b). Ďalej ako texty uvádzajú Mt 6:9 či Ján 12:28. Súhlasíte, že väčšina učencov pripúšťa takýto záver? A ak áno, prečo ani na jednom mieste v NZ nie je na to priama narážka? Prečo kresťania neupriamovali pozornosť „pohanov“ na tetragram? Znamená oslava či posvätenie mena jeho nevyhnutne používanie? Používal podľa Vás Ježiš a prví kresťania bežne tetragram? Je to asi viac otázok, ale všetky spolu súvisia.

Nemám vedomosť o väčšinovom názore odborníkov v tejto veci a osobne, vzhľadom na to, čo sme uviedli prv, s ním nesúhlasím. V prvom rade je tu otázka, akou rečou vôbec Ježiš a jeho učeníci rozprávali. Na túto otázku existujú rôzne odpovede a tak i názory. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola aramejčina, no niektorí bádatelia sa domnievajú, že Ježiš učil hebrejsky. Bez ohľadu na to, v akom jazyku Ježiš učil, nedokazuje to, že vyslovoval tetragram, naopak, ak by tomu tak bolo, novozmluvné texty by to s určitosťou zdôraznili. Uvedené dve miesta z evanjelií to vôbec nedokazujú a nemajú ani súvislosť s takýmto presvedčením. Ak by to tak bolo, dochádzalo by k znesväcovaniu, k zakázanej manipulácii s Bohom prostredníctvom Božieho mena. Ako sme už uviedli v predchádzajúcej odpovedi, to, že sa v najstarších rukopisoch, respektíve zlomkoch gréckeho prekladu Starej zmluvy – Septuaginty (LXX) tetragram píše starohebrejskými literami neznamená, že sa toto meno aj čítalo. Pri čítaní sa vždy namiesto Božieho mena povedalo „Pán“ (Adónaj). Navyše, je tu ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. Často, vlastne neprestajne sa pri obhajobe svojej viery odvolávame na Bibliu, respektíve na konkrétny text a jeho doslovné znenie. No to môže byť zavádzajúce, pretože neexistuje ani jeden pôvodný, originálny text Starej zmluvy (rovnako je tomu aj v prípade Novej zmluvy). Máme k dispozícii iba odpisy. Najstaršími odpismi väčšiny starozmluvných textov v hebrejčine sú tzv. Qumránske zvitky, čiže rukopisy židovskej sekty esénov, ktorá žila v odlúčení od ostatnej spoločnosti v lokalite Qumrán, v období od 2. storočia pred n. l. do r. 68 n. l. Tieto zvitky a fragmenty rukopisov biblických textov Starej zmluvy sú takmer o 1000 rokov staršie ako do roku 1947 (v tomto roku boli zvitky objavené) známe rukopisy. Kritické vydanie hebrejského textu židovskej Biblie (tzv. Biblia Hebraica Stuttgartensia) je však založené na tzv. Leningradskom kódexe (B 19A/L), ktorý je prvotným odpisom Ben Ašerovho textu (vokalizovaný okolo r. 900 n. l. tiberiadskými mazoretmi, ktorí patrili do rodiny Ben Ašera) a pochádza z roku 1008/9 n. l. Hovoriť o originálne teda nemožno, a už vôbec nie o jedinom „pravom“ Božom mene, či spôsobe jeho vyslovovania. Z hľadiska používania biblických textov v rámci židovstva to bola práve Septuaginta, ktorá sa používala najčastejšie a v najväčšom počte židovských komunít vrátane Judey a Galiley, čo prirodzene nevylučuje používanie hebrejského textu, no iba potvrdzuje, že k vyslovovaniu Božieho mena (tetragramu) nedochádzalo, ale bolo nahrádzané rôznymi zástupnými pomenovaniami, najčastejšie „Pán“ (Adónaj).

Jehovovi svedkovia vložili do svojho prekladu Biblie do Nového zákona tetragram. Argumentujú, že tam, kde sa pisatelia odvolávajú na Starý zákon je správne vložiť tetragram tam, kde je v Starom zákone. Považujete takúto argumentáciu a postup z prekladateľského hľadiska za legitímny?

Legitímny môže byť iba vtedy, ak by sa tetragram nachádzal aj v pôvodnom (gréckom) texte Novej zmluvy. Ak tomu tak nie je, ide o nelegitímny, nevedecký a účelový prístup, argumentáciu i postup, s cieľom manipulovať čitateľmi, a treba dodať, aj s Bohom, čo je vlastne priamym opakom toho, prečo a s akým cieľom Židia Božie meno nevyslovovali a namiesto toho používali rôzne zástupné pomenovania. Nakoniec, treba si uvedomiť, čo je podstatné pre vieru človeka. Jazyk je prostriedkom komunikácie a dorozumievania. Prostredníctvom neho si dokážeme vzájomne vymieňať a zdieľať názory, myšlienky a predstavy vrátane tých, ktoré súvisia s vierou v Boha. Nie je preto rozhodujúce, akým spôsobom používam pomenovanie toho, čo v skutočnosti nedokážeme nielen pomenovať, no ani myšlienkovo obsiahnuť a akýmkoľvek spôsobom definovať. To, čo je dôležité je to, akým spôsobom dokážeme vo viere v Boha žiť vo vzťahoch s inými ľuďmi: Milovať budeš Boha (Dt 6, 5). Miluj svojho blížneho, ako seba samého (Lv 19, 18.34). Ak dokážem akceptovať iného človeka práve v jeho jedinečnosti, integrite a dôstojnosti, tak ho milujem. Nie preto, že je rovnaký ako ja. Práve naopak, práve preto, že je iný, no rovnako ako ja, Božím „dieťaťom“. Len tak a potom dokážem milovať aj Boha, respektíve, potom budem môcť povedať, že milujem Boha. Najprv sa musíme naučiť milovať ľudí, potom budeme môcť milovať aj Boha. A v tomto kultúrno-spoločenskom mandáte, ktorý nám zveril Stvoriteľ, stále zlyhávame. Zdôrazňovať jedinú verziu (a spôsob vyslovovania) Božieho mena je preto nepodstatné a nepotrebné, a navyše, je to zásadnou prekážkou v snahe tento mandát naplniť pozitívnym obsahom.

Akú literatúru o ranom kresťanstve by Ste odporučili svedkom prečítať, aby si urobili lepší obraz o ranom kresťanstve?

K dispozícii je veľmi veľké množstvo vedeckej literatúry, no uvediem iba niekoľko príkladov:

ÁBEL, František. Dejiny novozmluvnej doby. 2. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK, 2015.

BOYARIN, Daniel. Border Lines: The Partition of Judaeo-Christianity. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2007 (2004).

DUNN, James D. G. Jesus Remembered: Christianity in the Making, Volume 1. Grand Rapids : Wm. B. Eerdmans, 2003.

———. Beginning from Jerusalem: Christianity in the Making, Volume 2. Grand Rapids : Wm. B. Eerdmans, 2008.

———. Neither Jew nor Greek: A Contested Identity: Christianity in the Making, Volume 2. Grand Rapids : Wm. B. Eerdmans, 2015.

LEIPOLDT, Johannes, GRUNDMANN, Walter (eds.), Umwelt des Urchristentums, 3 Bde., Berlin, 1986.

LOHSE, Eduard. Umwelt des Neuen Testaments. Götttingen: Vandenhoeck und Ruprecht, 1971.

POKORNÝ, Petr. Řecké dědictví v Orientu (Helénismus v Egyptě a Sýrii). Praha: Oikoumene, 1993.

POKORNÝ, Petr. Píseň o perle, tajné knihy starověkých gnostiků. Druhé, rozšírené vydanie. Praha: Vyšehrad, 1994.

SCHUBERT, Kurt. Židovské náboženství v proměnách veků. Praha : Vyšehrad, 2010.

Viac informácii o odbornej špecializácii a publikačnej činnosti prof. Ábela je dostupná na oficiálnej stránke Univerzity Komenského https://www.fevth.uniba.sk/katedry-a-instituty/katedra-novej-zmluvy/clenovia-katedry/prof-mgr-frantisek-abel-phd/

Obrázok prevzatý z https://www.fevth.uniba.sk/katedry-a-instituty/katedra-novej-zmluvy/clenovia-katedry/prof-mgr-frantisek-abel-phd/

 

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.

Uverejniť komentár