ROZHOVORY S ODBORNÍKMI 2. – ROZHOVOR S PROF. MGR. FRANTÍŠKOM ÁBELOM, PHD. NA TÉMU: Existoval kresťanský vedúci zbor v 1. storočí?

Po čase prinášame čitateľom ďalšiu tému, ktorú sme rozoberali s prof. Ábelom na tému Existoval kresťanský vedúci zbor v 1. storočí?  Na tému vedúceho zboru chystáme v budúcnosti sériu článkov, nateraz prinášame niekoľko erudovaných odpovedí, pričom chceme apelovať na čitateľov, aby si v odbornej literatúre overili všetko nižšie uvedené. Pri niektorých odpovediach je potrebné dôsledné oboznámenie sa s dejinami raného kresťanstva a vzniku kánonu Nového zákona, o ktorých majú Jehovovi svedkovia veľmi okresané a neúplné informácie. Platí to primárne pri prvej otázke, ktorá svojím obsahom môže niektorých svedkov prekvapiť. V ďalších článkoch niektoré z tu publikovaných argumentov rozoberieme detailnejšie. Za dôležitú odpoveď, ktorú potvrdí aj veľmi stručný úvod do dejín raného kresťanstva považujeme odpoveď číslo 4., ktorá vyvracia tvrdenia vedúceho zboru o existencii centralného riadiaceho orgánu v 1. stor. 

  1. Potvrdzuje Nový zákon existenciu skupiny mužov, ktorí riadili činnosť prvých kresťanov a rozhodovali o správnosti toho, v čo kresťania majú veriť?

Odpoveď na takto položenú otázku je treba formulovať obšírnejšie a argumentáciu založiť na komplexnom poznaní historických skutočností, to znamená dynamiky života v grécko-rímskom svete v 1. stor. po Kr. vrátane vývoja ranokresťanskej tradície, jej odovzdávaní ústnou formou a postupným zapisovaním, výsledkom čoho sú okrem zbierky Pavlových listov a ďalších textov, ktoré sú v súčasnosti súčasťou kánonu Novej zmluvy, štyri evanjeliá a Skutky apoštolov. Tie však vznikli až v druhej a tretej generácii Ježišových nasledovníkov a reflektujú tragickú udalosť porážky židovskej vojny proti Rimanom, ku ktorej došlo v Judei v rokoch 66 – 70 vrátane zničenia chrámu v Jeruzaleme. Toto je zásadná udalosť, ktorá ovplyvnila následný vývoj raného kresťanstva, ako aj jeho postupného „rozchodu“ s židovskou tradíciou (judaizmom).

Svedkovia Jehovovi (SJ) argumentujú Novou zmluvou, konkrétne Skutkami apoštolov, čiže jediným textom, ktorý opisuje tento „inštitút“. Okrem neho sa o tzv. „stĺpoch“ Jeruzalemskej komunity Ježišových nasledovníkov zmieňuje aj Pavol, v Liste Galaťanom (G 1 – 2), v súvislosti s dohodou o forme misijného pôsobenia – Pavol misionár „národov“ (Nežidov), Peter ako reprezentant misie medzi Židmi. Pavol je však veľmi kritický voči tomuto jadru, práve kvôli špecifikám jeho vlastného teologického porozumenia významu Ježišovej smrti a vzkriesenia, výsledkom čoho je Pavlov spôsob zvestovania evanjelia „národom“ – prijatím evanjelia vierou, čiže dôverou, že Božie konanie v Ježišovi Kristovi je prostriedkom, ktorým sú inkorporovaní do večnej zmluvy Hospodina s Izraelom ako Nežidia, no v úplnej rovnosti so Židmi. Navyše, Pavol a ostatní židovskí Ježišovi nasledovníci sústredení okolo Jakuba a Petra v Jeruzaleme, žili stále v očakávaní skorej parúzie, inými slovami, ich zámerom bolo zvestovaním evanjelia pripraviť seba i ostatných vrátane Nežidov, ktorí prijali vierou zvesť evanjelia, na posledný súd. Nič viac, nič menej. Ostávajú nám teda evanjeliá a Skutky apoštolov. V evanjeliách nachádzame iba správy, resp. naratívy o Ježišových učeníkoch a obraznú interpretáciu ich poslania v rámci dejín spásy, ako reprezentanti dvanástich kmeňov Izraela (po zničení chrámu), nič o nejakom centrálnom orgáne v Jeruzaleme. Navyše, evanjeliá, ako som už spomenul vznikli až po (Markovo možno v priebehu) židovskej vojne, čiže v zásadne odlišnej situácii, keď sa už prvá generácia Ježišových nasledovníkov vytrácala a jej hlavní predstavitelia (Peter, Jakub, Pavol) už nežili. Táto situácia bola novou, naliehavou výzvou pre život a identitu ďalšej generácie Ježišových nasledovníkov. To, ako sú evanjeliá napísané reflektuje konkrétnu situáciu a problémy komunity, v rámci ktorej evanjeliá vznikli. Je to autorova recepcia prvotnej zvesti, ktorá bola odovzdávaná ústnou formou ako súčasť sociálnej a kolektívnej pamäte prvej generácie Ježišových nasledovníkov, ktorá bola následne dotváraná a pretváraná pre potreby komunity veriacich ďalších generácií, súčasť tzv. kultúrnej pamäte, čiže proces, ktorého cieľom bolo vytvoriť základy kresťanskej identity, čiže novej, od židovstva oddelenej tradície. Začiatok tohto procesu nastáva v druhej polovici prvého storočia a pokračuje v nasledujúcom období (od 2. do 4. storočia, keď dochádza k dohode o kánonickej zbierke novozmluvných spisov, a následne v ďalšom období pri vytváraní kresťanskej ortodoxie).

Poďme teda naspäť k Skutkom apoštolov. Ich pisateľ, v tradícii známy ako Lukáš, píše tento spis na konci prvého storočia, podľa súčasného stavu bádania, dokonca až na začiatku druhého storočia. Autor teda nebol svedkom udalostí a ich interpretácie, dokonca nepoznal nikoho z prvej generácie Ježišových nasledovníkov. Autor pracuje len s tradíciami, ku ktorým sa dostal. Tie už boli výsledkom prvej a druhej recepcie pôvodnej tradície o Ježišovi, ako aj Petrovi, Jakubovi a Pavlovi. Sám Lukáš ich následne zaraďuje do obsahu svojho spisu podľa vlastného redakčného a teologického zámeru. Jednotlivé správy, zvlášť kapitoly o vzniku „jeruzalemskej skupiny“ vedenej Jakubom, bratom Pánovým, sú značne štylizované a idealizované, aby dokázali udržať vieru a podporiť identitu Lukášovej komunity, v časoch, v ktorých sa kresťanstvo oddeľuje zásadným spôsobom od židovstva, pričom Lukáš sa stále snaží zachovať dôležitosť kontinuity medzi judaizmom a kresťanstvom. Trvať teda na tom, že tieto naratívy sú pevným základom pre vytvorenie centrálneho riadiaceho orgánu SJ v USA, je účelovým prispôsobovaním si biblických textov pre vlastné potreby a ciele. Inými slovami, v Biblii si dokážeme nájsť vhodný text pre čokoľvek a kohokoľvek, samozrejme, ak ho vytrhneme z pôvodného kontextu a prispôsobíme ho súčasným zámerom a cieľom. V inej oblasti to možno vidieť idealizovaním slovenských dejín legendami o Svätoplukovi, či Jánošíkovi, ktoré ako súčasť kultúrnej pamäte majú za cieľ posilniť identitu slovanského povedomia, dať jej pevný základ a relevantnosť. Je to však vždy len a len „modloslužba“, či priamo blasfémia.

  1. Potvrdzuje správa v knihe Skutky 15, 1-29 existenciu vedúceho zboru, ktorý mal sídliť v Jeruzaleme a mal rozhodovať o vnútorných otázkach v kresťanských obciach?

Nepotvrdzuje. V kontexte mojej predchádzajúcej odpovede je zrejmé, že ide o Lukášom spracovanú kľúčovú etapu, resp. udalosť v živote prvej generácie Ježišových nasledovníkov, s odstupom 60 alebo aj viac rokov. Lukáš sa snaží zachovať kontinuitu židovstva s neskorším oddeleným kresťanstvom spôsobom, že správne vysvetľuje obsah a význam misie medzi nežidovskými národmi. Tak tomu porozumel sám Pavol. To je samostatná téma, no pre zodpovedanie otázky stačí konštatovať, že zdôraznenie centrálneho postavenia Ježišových učeníkov (teraz už apoštolov) v Jeruzaleme má za cieľ túto kontinuitu vyjadriť a preukázať – Jeruzalem bol totiž sakrálnym stredobodom židovstva a aj po zničení chrámu bolo potrebné túto ideu vyjadriť relevantným spôsobom.

  1. Sú Ježišove slová v Matúšovi 24, 45-46 proroctvom o existencii úzkej skupiny kresťanov, ktorá sa mala starať o duchovné potreby všetkých kresťanov, v minulosti aj v prítomnosti?

Neviem, či máte správny text, ak áno, tak týmto spôsobom nemožno v žiadnom prípade podporiť takúto ideu. Je to jedno z eschatologických podobenstiev o príchode kráľovstva Božieho. Toto rozhodujúce upozornenie na príchod konca, je jedno z piatich synoptických podobenstiev o parúzii. Ostatné štyri podobenstvá sú v Mt 24, 43 – 25,30. Cieľom je, napriek zásadne zmenenej situácii po zničení chrámu, udržať v Matúšovej komunite židovských veriacich v Ježiša ako Krista, potrebu byť pripravený na parúziu a posledný súd (lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte!).

  1. Možno hovoriť o raných kresťanoch ako organizácii, ktorá mala svoju organizačnú štruktúru, svoje ústredné vedenie, vďaka ktorým sa evanjelium efektívnejšie šírilo?

Absolútne nie. V 1. stor., takmer až do jeho konca sa kresťanské komunity vyznačujú rôznorodosťou tradícií, interpretácií prvotnej zvesti, ako aj názormi na spôsob života a pochopenie situácie, v ktorej tieto komunity žili. Napríklad, Jakubov list je polemikou na židovstvo orientovanej skupiny či komunity veriacich Ježišových nasledovníkov (podobne ako Matúš) s inými skupinami (s najväčšou pravdepodobnosťou nežidovských) kresťanov, ktoré, zrejme pod silným vplyvom neskoršej recepcie a interpretácie Pavlovej zvesti v druhej a tretej generácii, žili v stále väčšom rozpore so židovskými tradíciami a spôsobom života. Rovnako aj samotné evanjeliá sú jedinečným príkladom takejto „vnútrokresťanskej“ polemiky, ešte stále však v snahe udržať kresťanské komunity v rámci judaizmu. Oddelenie kresťanstva od judaizmu nastáva definitívne až v druhom storočí. Práve tu sa začínajú utvárať organizačné štruktúry a samotná ortodoxia. V 1. stor. označenie veriacich ako apoštolovia (apostoloi), presbyteri (presbyteroi), či biskupi (episkopoi), má zásadne odlišný charakter a obsah, ako v neskoršom období. Dokonca aj výraz „cirkev“ (ekklézia) je v 1. stor. treba chápať ako vnútrožidovský terminus technikus, nie ako čosi, čo je oddelené od židovstva či priamo protikladom židovstva. Centrálne postavenie jeruzalemského zboru, v časoch, v ktorých písal Lukáš Skutky apoštolov, bolo už dávnou minulosťou. Preto ho zámerne „oživil“, aby tým zachoval povedomie koreňov a identity kresťanstva v židovstve, v Božích zasľúbeniach daných Izraelu, to všetko v zmenenej situácii, keď sa židovstvo a kresťanstvo stále viac a zásadným spôsobom oddeľovalo.

K tejto téme, vrátane samotných otázok, odporúčam nasledovnú literatúru:

DUNN, James D. G. Unity and Diversity in the New Testament.  2nd ed.  Philadephia, PA: TPI, 1990.

———.   (ed.). Jews and Christians: The Parting of the Ways A.D. 70 to 135. Tübingen : J. C. B. Mohr, 1992.

———.  Christianity in the Making: Volume 1: Jesus Remembered. Grand Rapids : Eerdmans, 2003.

———. Christianity in the Making: Volume 2: Beginning from Jerusalem. Grand Rapids : Eerdmans, 2008.

———. Christianity in the Making: Volume 3: Neither Jew nor Greek: A Contested Identity. Grand Rapids : Eerdmans, 2016.

NANOS, Mark D., ZETTERHOLM, Magnus (eds.). Paul within Judaism: Restoring the First-Century Context to the Apostle. Minneapolis : Fortress Press, 2015.

SCHNELLE, Udo. Theology of the New Testament. Translated by M. Eugene Boring. Grand Rapids : Baker Academic, 2009.