Prečo sa nemôžu ospravedlniť?! (Albert)

Článok sa zaoberá otázkami, prečo sa dnešný vedúci zbor nehlási k minulosti vlastného náboženstva a ignoruje to, čo učili a hlásali jeho predchodcovia. Poslal Albert

„Čím väčšmi sa obetujeme pre imaginárny príbeh, tým húževnatejšie sa ho držíme, pretože zúfalo chceme dať zmysel obetiam aj utrpeniu, ktoré tieto bludy spôsobili.“ Yuval Noah Harari, Homo deus. Bratislava : Aktuell, 2019, s. 271-272 

V roku 1915 vstúpilo Taliansko do prvej svetovej vojny po boku mocností Dohody. Jeho nepriateľom č. 1 bola Rakúsko-uhorská monarchia, ktorá podľa Talianov držala „neprávom“ talianske územia Trento a Terst. Politici v tom čase populisticky hlásali, že je otázkou cti a národnej hrdosti, aby sa tieto územia vrátili späť Taliansku. V krajine nastala masívna mobilizácia vojakov ochotných umrieť za svoju vlasť – za dva kusy hliny, ktoré mali byť ich „vlasťou“. Rakúsko-Uhorsko bolo na taliansky útok dobre pripravené. V prvej bitke padlo, bolo zranených alebo zajatých približne 15 000 Talianov. V druhej 40 000. V tretej už 60 000. A takto to pokračovalo až do 11 bitky. Po 11 prehratých bitkách sa Rakúsko-uhorská armáda vydala na protiútok a zatlačila talianske vojska až po Benátky.  Do konca vojny stál tento konflikt Taliansko 700 000 vojakov a vyše milióna ich bolo zranených.

Čo motivovalo politikov a generálov, aby napriek jednej porážke za druhou aj naďalej posielali mladých vojakov na front? Nestačili tri porážky, ktoré stáli krajinu vyše 100 000 mužov? Izraelský historik Yuval Noah Harari na príklade neúspešných bitiek Talianska s Rakúsko-Uhorskom vysvetľuje syndróm „naši chlapci nezomreli márne“, aby ukázal, aké je pre človeka priam nemožné vzdať sa svojho mylného a nespraveného presvedčenia, zvlášť ak preň niečo obetoval. Keď ma ako vojaka vojna pripravila o nohu či sluch, ľahšie sa so svojím utrpením vyrovnám, ak sám seba presvedčím, že to malo význam a „vyšší zmysel“. Ak som matka a vojna mi vzala všetkých synov, ľahšie sa s tým vyrovnám, keď budem hovoriť, že nezomreli nadarmo, ale za slávu vlasti. Svoje utrpenie si potrebujeme racionalizovať za každú cenu, pretože len vtedy sa s ním dokážeme ako-tak vyrovnať. Priznať si, že som uveril fikcii, že som sa nechal oklamať a priniesol som tejto lži obety v podobe času, zdravia, rodiny, ekonomických istôt je také bolestivé, že radšej si vyberiem menej bolestivú možnosť ako tú, z ktorej vyjdem ako dôverčivý hlupák. „Len málo ľudí má žalúdok a odvahu priznať si niečo také.“ píše Harari.

Zo života vieme, aké je ťažké si priznať chybu. Čím väčšiu autoritu máme a čím sebaistejší obraz vlastného ja si budujeme, tým viac sa pre nás predstava pochybenia stáva nepríťažlivou a odpudzujúcou. Aby sme svoju autoritu a image neohrozili, začneme dôsledky našich činov zapierať pred druhými a sebou samými. Robíme to od jednoduchých rodinných situácii ako sú zle umytý riad, zabudnutý toaletný papier v nákupe či jednoduché meškanie po vyhováranie sa politikov a vysoko postavených ľudí. „Musel som, nemohol som, nevedel som, mal som takúto informáciu, toto nie je v mojej kompetencii, o tomto sme nekomunikovali, nenesiem za toto zodpovednosť.“ V malých aj veľkých veciach zapierame našu vinu, aby sme sa cítili lepšie a vyšli v pozitívnom svetle, resp. aby sme sa dokázali s bolestivou stratou vyrovnať. Keď ma podvedie manželka, musím ju vo svojej mysli znenávidieť a potvrdiť si tak, že je taká a onaká, aby som sa ľahšie vyrovnal s tým, že ja som bol podvedený. Vtedy je môj podiel viny minimálny, vtedy vidím len toho druhého, ktorý je len „zlý“. Vyhľadám spoločnosť a dôvody, ktoré mi len potvrdia, že vlastne taká bola vždy. A to všetko len preto, že to tak veľmi a ukrutne bolí.

Od Jehovových svedkov sa neodchádza zo dňa na deň. Čím dlhšie pestujeme nejaký vzťah, tým viac naberá na hodnote a osobnom význame. 10 rokov v organizácii nemožno porovnať s 20 alebo 40. Podobne je to aj v manželstve. Inak vníma manželstvo niekto, kto je v ňom rok, inak ten, kto je v ňom 5 a úplne ináč ten, kto je v manželstve 30 alebo 40 rokov. Roky navyšujú hodnotu zväzku a človek si len ťažko povie zo dňa na deň, že odíde. Niektorí to urobia, iní sa zdráhajú. Prečo? Pretože v hĺbke svojej psyché by museli uznať, že sa mýlili, že tento človek nebol na celý život a ja som urobil zlé životné rozhodnutie. Následky pre stabilitu psychiky sú deštruktívne. Mnohí po rozvodoch nezvládajú podmienky, v ktorých sa odrazu ocitnú a musia sa akoby nanovo spoločensky integrovať. V mozgu sa odohráva masívna neurónová reštrukturalizácia. Staré vyjazdené cesty sa menia, nahrádzajú sa novými a podľa psychológov sa v niečom človek stáva novou bytosťou. Čím viac som Jehovovým svedkom dal, tým väčšiu cenu musím zaplatiť za svoj chybu. Možno som sa rozhodol nemať deti, odmietol som výhodnú pracovnú ponuku, nešiel som na vysokú školu, neprecestoval som svet, vybral som si partnera, ktorý ma nepriťahuje, ale bol priekopník alebo starší, nemám odpracované roky, pretože som žehlil v Bételi atď. Už len keď si uvedomím, koľko času som venoval službe od dverí k dverám a návšteve zhromaždení, tak to vyvoláva v človeku hrôzu. Mohol som sa takto strašne mýliť? To mi chcete skutočne povedať, že som bol naivný a dôverčivý hlupák a zasvätil som život niečomu, čo vôbec nie je pravda? Toto je aj jeden z dôvodov, prečo tí, ktorí odchádzajú od Jehovových svedkov sú plní hnevu, nenávisti a nemajú pre svedkov dobrého slova. Vedomie vlastného zlyhania sa transformuje do hnevu voči organizácii a jej vedeniu. Aj v tomto prípade však platí ústredná myšlienka tohto článku – hnev a nenávisť voči organizácii sú len ďalším zo spôsobov ako sa vyrovnať s vlastným podielom viny a zodpovednosťou. V konečnom dôsledku sme to boli my, kto sa nechal oklamať, zmanipulovať a kto sa slobodne bez pištole pri hlave rozhodol dať pokrstiť. Samozrejme, organizácia ovplyvnila okolnosti, ktoré viedli ku krstu, ale vždy sme to my, kto robí konečné rozhodnutie. Preto je ľahšie po celý život nenávidieť Jehovových svedkov ako si priznať a povedať: „Albert, mýlil si sa, neobviňuj rodinu, neobviňuj svedkov ani vedúci zbor. Mal si myslieť vtedy kriticky a skúmať dôkazy, nie po krste.“

Akýkoľvek vzťah je v podstate investícia, ktorá každým dňom naberá na hodnote. Keď som Jehovov svedok, investoval som väčšinu svojho života do svojho náboženstva. Aby som sa vyhol vyššie uvedenej bolesti, neistote a strate, budem veriť, že moja investícia má zmysel. Budem sám seba presviedčať o tom, ako mám pravdu a kritici sa mýlia. Nebudem čítať takýto článok, aby ani náhodou vo mne nezačali klíčiť pochybné myšlienky. Budem ešte viac chodiť do služby a na programy, aby som sa vyhol mysleniu podkopávajúcemu moje presvedčenie. Budem útočiť na zdroj mojich pochybností v podobe odpadlíkov, kritikov či odborníkov. Môj mozog urobí všetko preto, aby si svoje presvedčenie zachoval. Poskytuje mi to predsa istotu, smer a chráni ho ma to pred priznaním, že som sa nechal oklamať. Čím sme starší, tým je odchod náročnejší. Roky sa nabaľujú a človek čoraz ťažšie mení svoje myslenie. Nevie sa pozrieť na svoje uvažovanie zvonka, nevidí, ako silou mocou sa usiluje ospravedlniť svoje náboženstvo, ako sa chytá každej slamky či brvna na potápajúcej sa lodi. Sám som niekoľkokrát zažil, ako logicky a faktický argument sa od mysle Jehovovho svedka odrazil ako lopta od steny. Ten argument s ním nič nerobil. Prečo? Pretože sa nedostal cez rokmi pevne vybudovanú štruktúru presvedčení, ktoré nič sebaohrozujúce neprepúšťajú. Mohol som predložiť 100 dôkazov o tom, že výklad o roku 1914 či výpočet zničenia Jeruzalema v 607 sú klamstvá a výmysel pár ľudí v Amerike ignorujúcich fakty, nič. Pred sebou mám odrazu človeka, ktorý ako v hypnóze odrieka mechanicky recykluje indoktrinované frázy ako: Historici klamú, môžu sa mýliť, však história je relatívna, veríš viac „svetským“ odborníkom ako bratom? Biblia má pravdu. Všetky tieto argumenty nech akokoľvek cnostne (rozumnými ich rozhodne nemožno nazvať) a vážne sa tvária, majú absolútne nulovú hodnotu, pretože nič nehovoria k jadru problému – ku chybným dôkazom o roku 1914 a 607. Myseľ Jehovovho svedka podobne ako myseľ talianskeho vojaka v 1. svetovej vojne musí vytesniť fakt, že sa vo svojom uvažovaní mýli. V opačnom prípade všetko stráca zmysel. A bez zmyslu sa ťažko žije. Anglický prozaik Oscar Wilde vo svojo známom diele Portrét Doriana Graya napísal: „Človek je všetko, len nie rozumný.“ Je chybným predpokladom očakávať, že logické a racionálne argumenty presvedčia Jehovovho svedka o tom, že sa fatálne mýli. Samozrejme, fakty zohrávajú svoju úlohu, no osobne si myslím, že až v neskoršej fáze (fáza utvrdzovania sa v tom, že skutočne som sa mýlil). Keď ako kritik spochybním, v čo dlhé roky Jehovov svedok veril, tak zo svojej pozície vidím argumenty a fakty, ktoré prekladám. No Jehovov svedok to tak nevidí. Fakty vtedy preňho nie sú smerodajné, vidí len to, že mu berieme jeho presvedčenie, zmysel života a z jeho pohľadu aj celú jeho budúcnosť, pre ktorú žil a žije.

Človek si vie na omyl zvyknúť. Jeho život nie je o pravde, ale o tom, čo každodenne rieši. Obrázok raja v Mojej knihe biblických príbehov má väčšiu hodnotu pre môj život ako stovky strán v odborných knihách. Aj keď to vyznie kruto, z pohľadu vnútornej istoty je ľahšie byť Jehovovým svedkom, zveriť vlastný rozum, svedomie a celú budúcnosť organizácii, ktorá už môjmu životu dáva nejaký smer. Vydať sa sám na cestu a kriticky preskúmať, či dav navôkol aj rozmýšľa nie je cesta, po ktorej sa ľudia v dejinách uberali. A potom je tu komunita, rodiny. Človek bez komunity ťažko žije. Potrebuje okolo seba ľudí, pri ktorých zabudne na svoje problémy, ľudí, ktorí ho utvrdia v jeho „pravdách“ (omyloch?!) a ktorí mu dajú pocítiť, že „si náš“. Tieto aspekty boli, sú aj budú silnejšie ako akýkoľvek vecný, logický a racionálny argument, ktorý by to všetko spochybnil. V otázke je toho príliš veľa, než aby som riskoval. „Je ťažké byť osobnosťou, pretože samota je strašná vec.“ napísal jeden ruský mysliteľ a mal veľkú pravdu. Lenže ani po odchode od Jehovových svedkov človek neostáva navždy sám. To je len potrebné vytvoriť obraz sveta založený na strachu, pretože strachom si efektívne vieme udržať poslušnosť. Každá totalita to vedela a odskúšala.

Od publikovania môjho článku mi písalo množstvo ľudí. Dostal som veľmi pozitívnu odozvu od ľudí, ktorí sú v organizácii, nechcú z nej kvôli svojim rodinám odísť, ale zdieľajú moje názory a pocity. Niektorí sa ma pýtali, či si nemyslím, že sa vedúci zbor zmení a „polepší“. Odpovedám na túto otázku takto verejne cez tento článok, pretože ju považujem za dôležitú. Svojim študentom občas zvyknem hovorievať, že „človek je definovaný všetkým tým, čo nevie.“ Všetko to, čo neviem, má z hľadiska množstva na mňa oveľa väčší vplyv než to, čo viem. Keby Jehovovi svedkovia poznali veľmi detailne americké náboženské dejiny 19. stor. a zvlášť dejiny Bádateľov Biblie a neskôr Jehovových svedkov, vyššie uvedenú otázku by nikdy nekládli. Prečo? Pretože by chápali, že je nezmyselná už vo svojej podstate. Kto pochopil ako fungoval a funguje celý systém, nemôže veriť, že toto je náboženstvo pravdy a lásky a spoliehať sa na čo, keď, náhodou, možno…Jedna lož za druhou sa nabaľujú ako snehová guľa desaťročia gúľaná dejinami až do bodu, kedy lož už je zautomatizovaná a človek verí, že predsa tak dlho sa niekto nemôže mýliť. A tomu je podriadené všetko.

Vedúci zbor Jehovových svedkov v modernej ére zažíva najväčšiu skúšku svojej existencie, pretože dostupnosť internetu a vzdelania ohrozuje desaťročia budovaný systém, ktorý držal svojich členov v intelektuálnom vákuu odrezaných od čohokoľvek, čo by narušilo integritu ich presvedčenia. Na vlnách demokracie sa plaví systém využívajúci totalitné praktiky, kritizujúci a exkomunikujúci každého, kto prejaví čo i len náznak názorovej odlišnosti.  Nie, dejiny nás naučili o Jehovových svedkoch mnohé, ale určite tam nenájdeme, že by sa niekto svojim členom ospravedlnil. Odíď, však niekto nevedomý ťa časom nahradí.

A L B E R T   L U Č A N S K Ý

Tento článok bol publikovaný v kategórii: Nezaradené

8 thoughts on “Prečo sa nemôžu ospravedlniť?! (Albert)

  1. Zrejme tento clanok budu citat aj citatelia „Tommy“, „LadislavLadislav“ a dalsi. Zaujimal by ma ich pohlad, ale zial, asi sa ich vyjadrenia nedockam.

  2. Pravda, nic než pravda. Jen nechápu lidi, kteří nechtějí odejít kvůli rodinám. Jak mohou chodit do služby nebo dávat na shromku komentáře, když vlastně nesouhlasí s učením a nechtějí, aby se to, prozatím, někdo dozvěděl.

    • Dominika, ja tomu celkom rozumiem, tiez som JS. Prave ta najblizsia rodina je velkou brzdou a velkym otaznikom v odchode cloveka od JS. Su rozne sposoby, ako sa s tym clovek vyrovnava a ako to riesi. Niekto jednoducho odide, lebo mu praju okolnosti, je taka povaha, ze to zvladne, a pod., niekto zas potrebuje na to cas, alebo caka na vhodny cas. Alebo nikdy neodide, nedokaze to, jeho psychika to nezvladne. Prave v tomto ja vidim silny dokaz, ze JS maju nezdrave nabozenstvo, lebo odist so ctou a dostojnostou od JS je priam nemozne.

      • To rozumiem, avsak je mnoho takych, ktori dokonca neveria alebo veria po svojom a zastavaju funkcie starsich. Tam musia fungovat extremne sposoby vnutornej interpretacie zjavneho dusevneho rozpoltenia. Chapem, ze niekto neodide kvoli rodine, ale sa snazi vyparit a byt co najviac nenapadny, ale Dominika myslela asi druhu skupinu PIMO, ktorych v extremnom pripade pocut aj dabovat broad casting. Inak samozrejme mozno suhlasit, ze odist so ctou mozne nie je a preto je podla mna pripustne nazyvat Jehovovych svedkov destruktivnou sektou, nech to pre jej clenov moze vyzniet akokolvek bolestivo a neprijatelne. Nevravim, ze ich treba za to zakazovat, ale je dobre o tom otvorene hovorit a diskutovat. Slobodna diskusia je najhorsi nepriatel totality.

  3. Dominika, ja som si tiež kládla túto otázku. Až do chvíle, kedy som si uvedomila, že ak niekto pochádza z troj-štvorgeneračnej rodiny JS, a jeho matka je od narodenia JS, je silne indoktrinovaná, a dnes má povedzme 70 rokov, tak odchod jej dieťaťa od organizácie by ju mohol doslova zabiť. ….

    • To je pravda, ale opacny pohlad sa neprijima, ked sa clovek chce stat svedkom a stari rodicia si idu pre to oci vyplakat. Tu je vidiet, ze ludia, ktori odchadzaju, ci uz ako slobodni krestania alebo az takmer neveriaci byvaju ovela vnimavejsi na pocity druhych. Ak je clovek ideologicky spracovany, tak pocity druhych mu posobia len vacsi alebo mensi vnutorny konflikt, ale ideologia nepusti, aby s tym nieco aj urobil.

  4. Človek sa stane JS lebo prirodzene ma vieru, tuží mať nadej, vieru v niečo lepšie než to čo ma.
    Po čase, zdravo mysliaci začne uvedomovať že niečo nie je v poriadku. A najhoršie keď si to uvedomí po par desiatok rokov v organizácií. Niekym to ani nehne, iní sa tvária že všetko je ok. A je dosť aj tých ktorí sa krásne priživujú na bratskej láske iných a tiažia ako iná kasta s toho maximum. Je vidieť aj tých
    ktorých to trápi a boli, ale nič s tým nerobia, lebo nič iné nemajú a len by sa im zrútil svet.
    Nemožno veriť všetkému a každému, lebo to sklamanie a skutočná pravda boli.
    Ani ja, ani žiaden normálny rodič by nikdy nezavrhol svoje vlastne dieťa, keby odišlo od „takejto pravdy“, a tí, ktorí na to máju žalúdok, nemali by byť rodičmi. A neskôr možno v bolestiach to pochopia.
    Bohužiaľ. Mnohí sú oklamaní v úprimnej nádeji na lepšie. Ale na tom je postavená cela korporácia mnohé roky. Terajší úbohý stav korporácie je len výsledkom ziskuchtivých a namyslených vodcov s prísnymi smernicami a s odporúčaniami s poza mlaki. Mam mnoho osobných negatívnych skúsenosti, ale o to tu teraz nejde.
    Albert je to v poriadku.
    Snáď to pomôže mnohým sa prebudiť k novému, lepšiemu dňu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *