,,Mal zákonné právo udrieť ma ako môj manžel“ – skúsenosť Jehovovej svedkyne

Začnem asi tak, že pravdu Jehovových svedkoch poznám od narodenia. Vždy to bola pre mňa tá pravá a jediná. Nepochybovala som o nej. Skôr som pochybovala vždy o sebe, či tam patrím, či som tá vhodná.

Často mi to spôsobovalo depresie. Napriek tomu som bola hrdá, že k nej patrím. Dlhé roky som žila v bubline. Na zjazdoch sa celé roky neustále hovorilo, že jedným z hlavných znakov pravých kresťanov je láska. Tak som to vnímala. Až do obdobia, keď mi táto bublina praskla a tá rana bola poriadne bolestivá. Začalo to vtedy, keď som sa vydala za „brata“. Všetko bolo super, až do dňa, keď sme boli na svadobnej ceste. Začali urážky, nadávky a občasné udretie. Udialo sa veľa vecí. Bol to šok, toto nečakáte. A už vôbec nie od človeka, ktorý je tiež svedkom a od narodenia. Pamätám si na slová môjho otca, ktorý mi povedal, že si mám dať pozor, koho si beriem, aby ma nebil. Samozrejme, predtým som to tak nebrala a naivne som si myslela, že veď si zoberiem brata, Jehovovho svedka, toto sa určite nestane. Dodnes mi to rezonuje v ušiach. A koľko vecí som si neuvedomila…

Na zjazdoch a zhromaždeniach je neustále hovorené, aby sme sa obrátili na starších, ak máme nejaký problém. Ja som to urobila, išla som podľa toho, ako sa má. A keď sa na to pozriem spätne, bola to chyba. Predišla by som tomu všetkému stresu a úzkosti, ktorú som vďaka tomu zažila. Kto to nezažil nepochopí, ako sa cíti taká žena. Každý povie, že by to nedovolil, to som hovorila aj ja. Takí ľudia ako bol on vedia, čo robia, vedia, ako ovplyvniť okolie, ako ovplyvniť samotnú ženu takým spôsobom, že má pocit, že si to zaslúži. Vo svojom okolí sa tvári ako milujúci manžel, veľmi priateľský ku každému. Druhým sa potom veľmi ťažko verí, že niečoho takého je schopný. Prečítala som si veľa článkov o týraných ženách od psychológov. Najhoršie je psychické týranie, nedá sa tak ľahko dokázať. Ani som netušila, aká to je pravda. Ale stále som si naivne myslela, veď sú to starší vedení Bohom, oni to určite pochopia.

Keď sa môj právny výbor predlžoval a nikam neviedol, napísala som starším list, o všetkom, čo som s ex manželom musela zažívať a ako sa ku mne správal, keď nás nikto nevidel a nepočul. Najprv niektorí starší, ktorí boli do toho zaangažovaní boli zhrození, ale žiaľ, zostalo to iba pri tom. Potom, ako sa rozprávali s mojím ex manželom, sa ich názor otočil. Doteraz neviem, čo im povedal, nikdy ani po výzvach mi nepovedali, čo ich presvedčilo mi neveriť a ani to so mnou nechceli riešiť. Aj napriek tomu, že som mala priameho svedka. Jednoducho sa prestali snažiť nájsť pravdu. Moje jednanie zvalili na to, že som precitlivelá. A určite som ho provokovala, lebo ja som „taká provokatérka“. Nechápala som, ako môže jeden starší povedať, že som si to zaslúžila, že ma udrel, keď Biblia jasne hovorí o tom, že Boh nenávidí násilie. Už som nemala ani silu bojovať. Bolo to strašné. Človek má pocit, že je v pasci, že ho nikto nepočuje a nechápe. A popritom som bola v práve! Najhorší zážitok po tom všetkom bol, keď jeden zo starších vytiahol Strážnu vežu a začal mi čítať nariadenie pre manželky, ako nemajú odopierať sex svojim manželom. Ten pocit, ktorý som pri tom mala, bol hrozný, stratila som reč, bolo to akoby mi strelil facku.

Keď som podala žiadosť o rozvod, urobili mi ďalší právny výbor. Keď som povedala starším, že dôvod rozvodu je ako sa ku mne manžel správal a nikdy neprejavil žiadnu ľútosť, predsedajúci právneho výboru ma zastavil a rázne, až nepríjemne mi povedal, že o tom sa baviť už nebudeme a nie je to podstatné. Zastavil aj brata (ako jediný) v právnom výbore, ktorý to spomenul, a povedal mu, aby sa na to nepýtal. Najhoršie na tom celom bolo to, že ma vylúčili. Prišla som o kontakt s rodinou. Všetci „takzvaní“ priatelia sa mi obrátili chrbtom, už dokonca skôr ako som bola vylúčená a pridali sa na stranu ex manžela, všetci ho ľutovali. Tá pravá láska zrazu neexistovala. Nikto za mnou neprišiel ani sa len opýtať ako sa mám.

„Nikto za mnou neprišiel ani sa len opýtať ako sa mám.“

Žiaľ, tieto veci sa dejú a ja osobne poznám viac prípadov a buď to dopadlo rovnako alebo sú tie ženy radšej ticho, akoby si mali prejsť niečím podobným. Nie je to jednoduché a človeka to veľmi poznačí. Dokonca aj môj otec sa snažil, aby starší pochopili situáciu. Žiaľ, aj napriek tomu, že starším priniesol právoplatný rozsudok, kde sa môj ex manžel priznal k násiliu, povedali mu, že ex je môj manžel a nemá sa do toho pliesť a že môj ex manžel mal na to zákonné právo hlavy rodiny…

Je smutné, že organizácia, ktorá sa chváli tým, aká láska v nej panuje, ako spravodlivo a s Jehovom pristupujú k svojim „ovečkám“, sa v skutočnosti správa úplne opačne. Je od nich trúfalé udeľovať rozhodnutie v mene Boha a Krista a popritom sú schopní rozhodnúť na základe sympatií a toho, kto je ako populárny v zbore alebo kto má ako vysoko postaveného otca.
Nie som človek, ktorý vidí všetko v zlom svetle a snažím sa vidieť veci pozitívne. Možno preto mi dlho trvalo, kým som to všetko pochopila a prestala to brať tak, že to treba nechať na Jehovu – známa veta, ak sa nedá niečo rozumne vysvetliť. Ak mám usvedčujúci dôkaz aj so svedkom, ktorý to videl na vlastné oči, nie je dôvod niečo nechávať na Jehovu. A ženy a deti, ktoré sú slabšie a mali by byť chránené, žiaľ, nie sú. Dodnes neverím tomu, že takto si to želal Jehova. O tom, že má môj ex-manžel novú „kresťanskú“ rodinu, kde sa správa ešte horšie, ani písať nemusím. Ničí ďalší život. Toto chce naozaj Jehova? Dodnes je to pre mňa ťažké. Medzi Jehovovými svedkami mám pokazené meno, lebo sa šírili o mne nepravdivé reči. Vina padla na mňa. Napriek tomu všetkému som nestratila vieru v Boha a ani v Ježiša, stratila som vieru v organizáciu ktorá vyhlasuje, že je tá jediná a pravá.

Bublina praskla!


Ženy a násilie v rodinách Jehovových svedkov

Ako ukazuje vyššie uvedená skúsenosť, násilie a týranie žien existuje aj v rodinách Jehovových svedkov. Nie je to téma, o ktorej sa bežne svedkovia rozprávajú. Možno ju zaradiť do kategórie tabu podobne ako sexuálne zneužívanie detí, ktoré sa prevalilo na verejnosť v posledných rokoch. Jehovovi svedkovia by nikdy verejne nesúhlasili s fyzickým násilím spáchaným na žene. Vo svojich publikáciach pravidelne zdôrazňujú, že muž nemá svoju autoritu presadzovať silou, má svoju manželku milovať a prejavovať k nej úctu. Na druhú stranu nenájdeme v publikáciach priame podnety, aby týraná manželka nahlásila svoj prípad príslušným autoritám. V Strážnej veži z roku 2018 sa násilie v manželstve spomína ako jeden z dôvodov, kedy môže žena od svojho manžela odísť. Pod slovom „odísť“ sa však nemyslí rozvod, ten je z iných dôvodov ako z dôvodu cudzoložstva pre Jehovových svedkov neprijateľný. Okrem možnosti odísť a ísť do rozluky, článok ponúka ženám ďalšiu možnosť, a to zostať s „neveriacim“ manželom aj napriek násilnému správaniu, pretože ho svojim „príkladným kresťanským správaním“ môžu získať pre vieru svedkov (pozri Strážna veža 2018, december, s. 14, ods. 17 – 18). Článok v 18. odseku nepriamo nabáda týrané ženy Jehovových svedkov, aby zvolili druhú možnosť – zostať s manželom aj „za veľmi náročných okolností.“ A to aj v prípade, ako sa píše v 17. odseku, ak manžel so ženou ,,zaobchádza mimoriadne násilnícky, a to dokonca do takej miery, že sa obáva o svoje zdravie či život.“ Dôsledky však môžu byť fatálne. Existujú prípady, keď bola Jehovova svedkyňa zavraždená aj s deťmi svojim neveriacim mužom. Starší v tomto prípade pred vraždou žene povedali, aby ostala s manželom a usilovala sa manželstvo urovnať (pozri Evans, Llody: The Reluctant Apostate…s. 528 – 530). Je realitou, že náboženstvo svedkov Jehovových poskytuje mužom oveľa viac možností ako ženám. Muži sa tešia autorite v zboroch, sú na najvyšších pozíciach a rozhodujú o závažných rozhodnutiach ako to bolo vo vyššie uvedenom prípade, kde by ženy prejavili viac pochopenia a empatie ako muži. To im prepožičiava aj istú moc, ktorú možno ľahko zneužiť. Vyššie uvedená skúsenosť nie je ojedinelá. Z náznakov, útržkov či ojedinelých vyjadrení možno tvrdiť, že tyranské správanie, nie výlučne v podobe fyzického násilia, ale napríklad v podobe psychickej tyranie, sa vyskytuje v rodinách Jehovových svedkov. Podľa niektorých skúseností, ktoré sme jednak ako autori stránky mali v organizácii, ale aj z vyjadrení bývalých svedkýň, možno usúdiť, že v právnych sporoch žena ťahá za kratší koniec ako muž, ktorému sú starší ako muži ochotnejší uveriť. Žena je často tou, ktorá si neplní svoje manželské povinnosti, neprejavuje manželovi dostatočnú úctu či nejako ináč sa previní, čo má poskytnúť zámienku pre násilné správanie zo strany manžela. Samozrejme, akékoľvek všeobecné vyjadrenia sa nedajú dokázať reálnymi štatistikami, ktoré sa vzhľadom na anonymnosť právnych výborov ani nedajú realizovať. Boli prípady, keď svedkyni bránili rozviesť sa s manželom, ktorý ju fyzicky týral, jej deti utrpeli trvalú psychickú ujmu a ani to nestačilo starším, aby súhlasili s rozvodom. Téme žien u Jehovových svedkov sa budeme v budúcnosti venovať v samostatnom článku. Touto cestou by sme radi požiadali práve ženy, aktívne alebo bývalé Jehovove svedkyne, aby sa podelili o svoje skúsenosti.

Obrázok je prevzatý z voľne prístupného zdroja https://pixabay.com/sk/lano-otroctvo-model-ruky-%C5%BEena-2322774/

Tento článok bol publikovaný v kategórii: Skúsenosti